Hľadel na mňa, ja naňho, usmievali sme sa.
Mávala som rada take debaty.
Rozumeli sme si každé slovo, aj keď nič nebolo povedané.
Potom prišiel On, stále niečo hovoril.
Dívam sa naňho, smutný pohľad, ale on nerozumie.
Len na mňa kričí: No čo je, prečo neodpovedáš?
Padne slza, potom druhá, a srdce ťahá ku dnu ťažký kameň.
Hovorím odpusť a On vraj Na to je neskoro.
A ja vybuchnem, Prečo? Prečo je neskoro?
Nie je to predsa Tvoj Boh, čo tvrdí, že na odpustenie nikdy nie je neskoro?
Tak sa učím hovoriť, používať ľudskú reč.
_____
Niečo sa stalo. Niečo je inak.
Zamyslene sedím na zemi pred svojím psom a čosi mu hovorím.
Však naučila som sa hovoriť inou rečou, a čakám že mi odpovie.
On na mňa hľadí a počúva ma.
Zakričím naňho: No čo je, prečo neodpovedáš?
A on smutný pohľad, nerozumie. A čosi ho ťahá ku dnu.
Zabudla som. Hovoriť v tichosti.
Hovorím mu Odpusť, on sa usmeje a olízne mi ruku.
Slová, vety, a odpovede žiadne.
Po chvíli, miesto odpovede: Hovorila si niečo?
Slová, vety, proste ma nevnímaš.
Už neviem, čo je správne.
V slzách sa pýtam: Tak čo je, prečo.. neodpovedáš?
Snáď sme si vymenili role?
Už niet dôvodu na Úsmev flegmatického vraha.
Tak povedz, si ešte vôbec môj?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár