Doktorka ďalej pracuje, a ja pridŕžam dolný pysk. Rozmýšľam nad tým, ako budem večer zabíjať mikromušky. Sú v presile, ale snáď ich porazím. Len ešte neviem ako. Treba strategický plán. Ale chceli vojnu, budú mať vojnu. Asi by som mala byť hladná, si hovorím, ale je to jedno, lebo nemám nič jesť, a do obchodu sa pôjde až keď bude stajňa hotová. Je to zvláštna vec, to čo má náš chudák Prcin vykastrovaný v papuli. Keby mi niečo také dal do úst môj zubár, posrala by som sa strachom, či mi ide vytrhať všetky zuby bez narkózy. Toto samozrejme ale slúži nato, aby sme nemuseli držať otvorenú papuľu. Aj tak je to desivý prístroj. Mala by som si umyť vlasy.
Doktorka dokončila svoju prácu a ja konečne môžem nechať klesnúť konskú hlavu nižšie k zemi. Doktorka je slovenka, ale za každým úspešným krokom použije slovo dobroš. Má zvláštny prízvuk, po tých rokoch v Brne sa ani nedivím. Ale určite nie je z východu. Východniari totiž zaťahujú, a nemyslím, že vysoká to zmení. Nič to, nechám Prcina, nech sa preberá z toho šoku, že prišiel o gule aj kúsok zubov. Ready to work. Nechce sa mi. Keď je hotovo idem sa prezliecť a čakať na Kamila. Sú 3 hodiny preč, nič som ešte nejedla, tak konečne prichádza a ideme nakupovať. Bavíme sa o škole. Rozmýšľam nad ránom, šéfová vie s koňmi úžasné veci, a ja po 7 rokoch pri koňoch sa cítim ako.... Nič poriadne s koňmi neviem, je mi to ľúto, premrhaný čas. Nakupovanie je hrozné, neviem, čo chcem, neviem, čo kde majú, a neviem, či mi budú stačiť peniaze. Cestou dom sa s Kamilom bavíme o východniaroch. Smeje sa na tom, že keď raz jeho kamarát hutorel, vôbec mu nerozumel.
Jedlo! Ach ako ja milujem jedlo, konečne mám všetko, čo potrebujem ku šťastiu, salámu, párky, prísady na paradajkový šalát, špagety (aj keď bez morcadelly), čokoládu.... Pratám si byt, už to potreboval ako soľ. Ozaj, pomáha nasypať ryžu do soľničky, aby mi tá soľ nevlhla? To je jedno, nasypala som tam pár zrniek, uvidíme, čo to spraví. A ešte pes, keď už mám dnešok taký rozbehnutý, beriem psa na prechádzku. Na krátku, je zima. Ráno bola úplne temná hmla, vraj tu býva často, to aby som si nachystala foťák. Po návrate z prechádzky ma čaká ešte prať, ručne, to viete, pračka je luxus, ktorý ja nemám. Nemám ani mikrovlnku a rúru, je to na figu, ale človek si zvykne.
Dala by som si však bábovku. Ako si mám upiecť bábovku bez rúry a formy na bábovku? Doma som si robievala bábovku aj každý týždeň. Niekedy sa podarila, niekedy nie, hold, nie som cukrárka, ako bola moja starká. Chcela by som byť, ale nie som. Moja starká vraj bola dobrá žena, určite strašne moc šikovná. Ja som lenivá a nešikovná. Ale sladké mám rada. A bábovka s kakaom na raňajky je na nezaplatenie.
Sadám si k notebooku. Konečne, už je tma. Nemám chuť nudiť sa pri pc, radšej by som si čítala. Áno, pôjdem čítať, hneď ako dopíšem toto pofidérne čosi. Ešte trochu smútku nad tým, že sa u toho roku nedostanem na koncert, na ktorý som kedysi chodievala aj 2krát za mesiac. Lebo dali zlý dátum. keby len o jeden jediný týždeň neskôr.... Večná škoda, chýba mi to. Bojujúc s mikromuškami si robím tretí pollitrák čierneho čaju. Chcelo by to med. Prečo je med taký drahý, keď je taký dobrý? To nijak raz nepochopím. Ale teším sa na jar, až znova príde pani doktorka, a ja sa zas budem môcť hrabať v konskej papuli
Dočítali až sem? Blázni ale celkom som vám fandila. A fandila by vám aj Kristýna, lebo Kristýna je veľmi nóbl a inteligentná žena.... (tie mikromušky mi snáď lezú už aj medzi kozy)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
side3
21. 10.októbra 2011 23:08
drzé mikromušky
Napíš svoj komentár