Krívajúc sa vlečiem hore ulicou a spomínam na tých pár slov, čo si mi šepol do ucha. Keď sa na mňa rútil ten strom. Keď si sa smial. Prichádzam domov, v tmavej izbe si sadám do prúteného kresla. Na stolíku je vychladnutá káva z rána. Vyliata káva a rozbitý hrnček. Pomsta dnešného dňa. Ešte si omotám šatku okolo ruky, tú šatku, s ktorou som sa s tebou lúčila.... A chytím do rúk gitaru, starú, nie celkom naladenú, ale pritom znie krásne. Hrám si pesničky, ktoré sa podobajú tým, čo hrávaš ty. Však ty ich hrávaš a smeješ sa pritom, a prinášaš ľuďom bolesť, skazu. Tak ako si ju priniesol mne. Pokúsil si sa zabiť ma, len tento krát ti to nevyšlo. A to je tvoja práca, tešiť sa z utrpenia.
Zamyslím sa, prestanem hrať. Vstávam a pomaly kráčam do kúpeľne. Zapínam svetlo a dívam sa do zrkadla. Opatrne odmotám obväz z krku. Vlasy mám strapaté, oči podliate krvou, na tvári škrabance, oblečenie dotrhané, a na krku dlhú ranu. Ten strom, čo si na mňa zhodil so sebou vzal elektrický drát, ktorým si sa ma snažil podrezať. Si morbídny, nechutný a zlý. Zostane mi na teba šialená spomienka v podobe tajomnej jazvy. Opláchnem si tvár, opatrne priblížim prsty k rane, a pri prvom dotyku ich s bolesťou odtiahnem. Uviažem si okolo krku nový obväz, keď pocítim v rane pulzujúcu krv. Šatku z ruky nechám pozvoľna padnúť na zem. Nenávidím ťa.
Ale nie preto, že si ma chcel zabiť. Preto, že si mi ukázal, aká som na svete sama. Padám na posteľ a upadám do snov. A v snoch znova vidím tvoju tvár. Bolí ma každý pohyb a strhávam sa zo spánku. Skoro ráno ma na stolíku čaká rozliata káva, za dverami mladý policajt, čo chce spísať zápisnicu. Zo skrine vyťahujem starý ruksak, a pomedzi otázky policajta doň hádžem veci. Len také základné.
V šere a hmle opúšťam tmavý byt. Ešte si uviažem tú oranžovú šatku na ruku, aby som ti ňou mohla znova zamávať, až ťa stretnem zas príliš skoro. Vyrážam, lebo tak si to chcel. Lebo preto si ma nechal žiť. Lebo to si mi šepkal, keď som sa ti dívala do očí, keď som sa smrti dívala do očí. Povedal si: Bojuj a choď. Povedal si: Nezastavuj sa a neobzeraj. Povedal si mi, že tu nie je moje miesto. A kým ho nenájdem, nevezmeš ma zo sebou. Tak odchádzam, neviem kam, hľadám, neviem však čo. A verím, že až si po mňa prídeš, nebudem mať po ruke šatku, ktorou by som ti kývala, moja jazva, ktorá ma drží pri živote, ti pripomenie kto som, a akú si mi dal šancu. Verím, že až sa znova zjavíš, odídem s tebou, zmierená a šťastná....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár