A potom sa niečo zmenilo. V to sychravé ráno, keď sme sa ako stále zabudli minúť. Keď nepozrel si sa na miznúci mesiac, ale do mojich očí. A ja do tvojich. Do hlbokých tmavých očí, čo mi každý večer spievali Ellingovu Luizu. A keď sme sa takto míňali a popri tom sa v duchu milovali, ty si sa zastavil. Počula som, že tvoje kroky utíchli ako keď na mori utíchne šialená búrka. Stál si v hmle, v dlhom kabáte a cez presklený dážď som ti videla v očiach slzu, akú ti ani zvuk najkrajšieho saxofónu nevyčarí. I ten kôň, čo vždy ťahal tony našich spomienok sa zastavil a zhlboka si odfŕkol, ako keď mu po ťažkom dni zložia ťažké postroje a zas mu na chvíľu pripomenú, čo je sloboda.
Naše duše sa od seba nedokázali odpútať. Prosili nás, aby sme im dovolili byť zase spolu. A my sme dovolili. V ten večer som si s mokrými vlasmi sadala do tvojho hlbokého kresla, a ty si ma prikryl dekou. Na tvári si mal tajomný úsmev a v rukách horúci čierny čaj, čo sa vždy tak kyslo tváril, keď si ho zalieval do toho ošarpaného hrnčeka. Ráno sme kráčali svetom, ja tam a ty sem. Starý zničený kôň však neťahal žiadny bolestný náklad a bol šťastný, pokorne a s vďakou sa pásol na rozľahlej lúke. Otcovsky na nás zaerdžal, a vedel, že už nikdy sa nezabudneme minúť....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár