Neviem ako vám, ale mne to už riadne lezie krkom. ...Som smutný sem, som smutná tam... Je to ešte normálne? Priatelia si nepovedia ani adios, a už ich niet. Vlastne, už ľudí niet. Všetci sú poskrývaní dakde za múrikom vlastného aranžovaného smútku a chýbajúcej rovnováhy pod nohami.
Mohla by som písať o tom, ako celý tento svet smeruje dakam. Ale ako vidím, je vás dosť, čo ste sa zhostili tejto úlohy. Lebo... naozaj, tento svet smeruje dakam.
Nie je zdravé, aby ľudia, s fajn životom, fajn zázemím, fajn školou či prácou, s fajn priateľmi a dajme tomu, s fajn domácimi zvieratkami stále ľutovali, že sú tu. (Bože, ako mrhajú svoj čas.) Máme jeden poondiaty život a aj tak si ho nevážime. Tak pre zmenu si ho ničme nudou a rutinou, slabosťou a sebadeštruktívnym ľutovaním. ...Som smutný sem, som smutná tam... Tento svet smeruje dakam, a, wau, môžeme si za to my. Obyčajné objatie sa stáva drahým zbožím, priateľstvá stroskotávajú na plytčinách.
...Ale keď oni mi nerozumejú. A svet so mnou vyje*áva... Tak sa stalo, že človek nasadil masku, takú, ktorá mu teraz vyhovuje najlepšie. A vykašľal sa na svet a ľudí, utiahnutý dakde do svojej flegmy... či depky- ešte lepšie. Pretože vzdať sa je vždy jednoduchšie. Že?
Ale mne predsa len lezie hlavou... Kde sa stratila viera v človeka. Kde sa stratila sila, porozumenie, blízkosť, teplo. Kde sa stratila... láska?
Potom sa nečudujem, že deti milujú krvavé obrázky a žiletky a aspiríny a sirupy proti kašľu. Keď obyčajné objatie sa stáva tak drahým zbožím. Veď nezostáva nič iné, čo milovať. Ľudia, poskrývaní vo vlastnom smútku a už ani nevedia, kedy vymenili srdce za strieborné lyžičky.
Cítim koniec.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
ygor
26. 11.novembra 2007 23:57
Ja citim depku.
3
velmi pravdivo naviac aj pekne napisane.........len mi to trosku pride ako narazka na nieco..........ale pekne je to urcite
Napíš svoj komentár