oči privreté a iba sa chvela.
Ticho sa trápi,veď nechcela veľa,
A hlava sa tvári ako prázdna cela.
Obrovská miestnosť,pre ňu primalá,
nikomu nekrivdí,v sebe sa sklamala.
Strávila večnosť tým,že seba klamala,
a padli základy,čo roky stavala.
Zdvihla zrak od zeme,do steny hľadí,
už nič neskúša,veď život ju len schladí.
Svet je tak ťažký,keď ľuďom len vadí,
a bojí sa vstať,žiť,keď večnú zlobu sadí.
Izba sa zdá menšia,kričí,pomoc volá,
na stene tancuje smrť a život je smola.
Túžba po konci dvíha ju zdola,
a v objatí ľadovej ruky,odchádza z hracieho pola ...
Báseň
Komentuj
2 komenty k blogu
2
Ta druha strofa mi je dost blizka...ps:mas krasne blogy len tak dalej
Napíš svoj komentár
A čo sa básne týka, nemá chybičku