Nocou sa kradne pomaly, akoby práve o to šlo...veď je to celkom nevinné. Pokladá svoje ruky na domy, chlad za dvere zanáša. Ľudia sa strachom krútia v brlohoch, čo keby sa „to“odvážilo bližšie. V spleti úzkych uličiek sa roznáša táto nákaza, je horšia ako HIV a rozšírenejšia ako syfilis. Stretávame ju v noci, cez deň, či je slnko, či búrka, je tu stále prítomná. Máme z nej strach, strach, „ ktorý sa nás netýka “. Je to o „nich“, bezmocných a slabých, chorých a nešťastných, ustráchaných a tichých...až dokým sa to nedotkne nás. A či vôbec. Možno aj nie. Veď ľudia sa stránia potupy a kriku, pokiaľ sa ich samotných netýka, tak je to chyba vždy len dotyčných....čo možno nevidia von zo situácie. A veľakrát je dostať sa po prvú facku a otras koncom. Ten, kto tam nakukne, je už na konci. Aj keď sa raz z pekla dostane, je to v ňom už navždy, stratí sa v spleti poníženia a krutosti, ktorú dokáže vytvoriť len sám svet. Po pekle nenastane ani očistec, ani raj...po pekle bude vždy iba peklo...nevraciame vstupné a do konca nekonečného pekelného predstavenia sa odtiaľto nepohneš.
Keď som padla do pekla, túžila som umrieť znovu...absurdné, však? Ale je to o tom. Človek umrie v živote mnohokrát, ja už nechcem zomrieť a už nezomriem, už som zomrela.
Neprejdem sa už nikdy životom, nenájdem tú krásu života. Veď moje peklo ma už prehltlo. Naveky. Možno ma nechcel život a keď som mu robila naprieky, poradil si somnou ľahko...už dlho sa tu motá len moje telo. Veď schránka tu zostala, no moje vnútro už život nebolí.

 Skutočný príbeh
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
stage  19. 11. 2009 11:52
prečo toľko pesimizmu a lámanie palce nad samou sebou? myslím, že je to zbytočne unáhlené, si mladá, veľa pekného na teba v živote ešte len čaká. (aj zlého, ale to je prirodzené)
2 
fotka
chiflada  19. 11. 2009 23:34
známe pocity.
Napíš svoj komentár