Prečo si ešte nezabudol? Veď sú to už roky. Všetko sa premlčalo, dievčatko už chodí po svete na vysokých opätkoch, dennodenne rieši problémy, ako oko v hlave stráži svoju dcéru...a ty to vidíš ako včera? Detské ručičky, ktoré od seba tisnú tvoju kamennú hruď. Psst, všetko bude v poriadku, už len chvíľku, len vydrž ešte...len sa započúvaj do toho plaču. Teraz sa ti to už tak nepáči, však?
Aj do tváre mladej matky sa občas vráti slza z detstva. Sedí tíško na posteli, žmolí v rukách studenú perinu a predstava bolesti trasie jej telom. Dnes je už lôžko prázdne, široko ďaleko žiaden pach muža. Celý byt je čistý, tichý...no keď sa započúva lepšie, začuje slabučký dych. Vstáva. Pomaly, opatrne, bojí sa, že znovu zlyhá. Chodba je úzka, vľavo sú dvere do druhej izby. Dych silnie, pod oknom sníva malé svtorenie. Budúcnosť, minulosť...pristúpila k nej. Sadla si k svojej dcére, pohladila ju po vlasoch, vtisla pusu na malé líčko...tváričku bez sĺz. Keď odtiahla hlavu, pod spiacim očkom svietila slaná kvapka. Smutnej mame sa po tvári rozlial nezastaviteľný vodopád. Vytackala sa z izby, obrátila zrak na balkón. Za závesom svietila jej spása...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár