Spúšťam nohy z postele na zem.Cítim chlad a prázdno.Prechádzam izbou a vychádzam na chodbu.Tu už dostávam strach,nevidím ani na krok.Kráčam a skúšam,čo mám pred sebou,hmatám a cítim prekážku,obchádzam ju a idem ďalej..však kde som ich nechala?Zamyslene idem vpred a nestíham registrovať zábranu.Padám k zemi a trvá to dlho,strašne dlho.Tvrdý pád na studenú dlážku ma preberá z myšlienok a pokúšam sa vstať a pokračovať.No telo ma neposlúcha.Ďalšia rana mi vyráža dych.Nevládzem,ale musím pokračovať!
Teraz už opatrne kráčam ďalej,ale napriek tomu padám znova a znova.Dvíham hlavu a z posledných síl sa zapieram o ruky,ktoré sa trasú..prosím,spomeň si kde sú,prosím..tá temnota sa zdá taká nepreniknuteľná,netuším,čo budem robiť.No vtom mám pocit,že niečo slabým svetielkom osvetľuje časť mojej cesty.Akoby však diaľka vyvstala a až teraz skutočne vidím cestu,ostnatú,krvavú,plnú nástrah..cestu za svetlom.Stojí za to!
Odhodlaná sa vrhám po trase,plačem,kričím,zlyhávam,padám a znova sa staviam,nevzdávam sa,idem ďalej.Moje krvácajúce a dotrhané telo sa však pomaly blíži k vysnívanému.Však to svetlo je už tak silné,vidím prekážky,ktoré sa dajú aj obísť.A prichádza tá chvíľa,tu sú,konečne!Opatrne prejdem ešte pár krokov na ubolených nohách nesúcich ubité telo.So šťastným úsmevom na krvácajúcich perách beriem do rúk krehký kúsok dúhového skla vsadeného do žiarivých rámov,prikladám si ho k očiam a..
Začína svitať.Otváram oči do izby plnej zlatistých lúčov.Úsmev prichádza samovoľne a tak ľahko,dvíham sa na posteli a podvedome sa dotýkam sa ranky na mojich perách..No že by ma znepokojila? Ale nie,veď dnes bude krásny deň..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
m1k3
17. 3.marca 2008 11:20
Brr také horory sa nečítajú ľahko. A ešte keď nás tak vtiahneš do deja...
2
Tak to bolo naozaj veľmi pekne napísané
Niekedy by som najradšej presníval celé dni
A niekedy prežívam sny aj keď bdiem...
Niekedy by som najradšej presníval celé dni
A niekedy prežívam sny aj keď bdiem...
Napíš svoj komentár