Pohreb...začiatok

Keď sa to dozvedela,nemohla tomu uveriť,proste nie,to nemôže byť pravda ."Ja nie som chorá,to nieje realita,prečo ja?"No nič,vedela,že lekár a krvné testy sa určite nepletú,musela sa s tým,či chcela či nechcela,zmieriť...veď vlastne nemala na výber.Lekár povedal,že nádej na uzdravenie je nulová.

Týždne odchádzali,mesiace sa hnali neprekonateľnou rýchlosťou.Začínala pomaly slabnúť,cítiť sa ospalo a malátne.A keď nastúpili bolesti,akoby sa čas zrazu zastavil a trochu sa rozbehol len vtedy,keď sa mu zachcelo. "Je nemilosrdný",myslela si mnohokrát.A keď si už mala pocit,že toto všetko,tento zlý sen,ktorý nebol snom,bude trvať večne,oznámil jej lekár,že sa jej to kráti. "Zostáva vám už iba zopár chvíľ.."to boli tie najkrajšie a zároveň najstrašnejšie slová,ktoré kedy počula.Možno to slovné spojenie,to neskutočne zaužívané klišé,ktoré sa s takým oduševnením vyslovuje v sentimentálnych filmoch..ale každopádne si vydýchla.V tej dobe už bola v nemocnici napojená na prístroje,ktoré udržiavali vidinu kvalitnejšieho života."Ani tie to už nezvládajú",pomyslela si.

Posledné dni prebiehali v strašných mukách a bolestiach,horúčkach a nekonečnom trápení,ale dočkala sa,napokon sa predsa len dočkala.No na všetkom bolo najviac zvláštne,že lekár odhadol presný deň jej konca,no verila mu,musela veriť.

Ten deň,26.november vyzeral veľmi mrazivo..napodiv jej však bolo lepšie,ako ostatné dni.Prebudila sa a cítila sa neskutočne dobre.Bola doma a chcela sa prejsť,chcela ešte naposledy naozaj žiť.Tak pomaly vstala z postele,a aby sa jej nezatočila hlava,prešla cez izbu,vzala si teplé oblečenie a vyšla von.

Jej dom stál blízko cintorína,na ktorom,v rámci nemalej irónie,mala byť pochovaná.Prešla dvadsať metrov,už bola unavená,ale kráčala ďalej,domov sa jej nechcelo.Veľa bolestných spomienok,čerstvých ako hlboký sneh,po ktorom išla.Nohy sa jej zabárali a ťažko sa jej šlo,ale určite lepšie,ako sedieť v tmavom,pochmúrnom dome.Zároveň ju však domov niečo ťahalo,späť do bezpečia,do svojej hrobky posledných dní.No neobrátila svoje kroky,kráčala do známych končín,ktoré akoby videla po prvý krát.Zazrela pred sebou vysokú bránu cintorína.Už bola od nej pár metrov,za ňou prešľapoval dav ľudí,ktorí sa tvárili nervózne a vyzerali premrznutí,zrejme tam čakali už hodnú chvíľu.
Niektorí sa medzi sebou ticho rozprávali,podaktorí pozerali do zeme a všetci boli v čiernom."Pohreb",napadlo jej.A potom sa jeden z nich obrátil,uvidela mu do tváre a zistila,že je to jej otec.A bolo to asi menšie prekvapenie,ako keď na ňu ukázal a zakričal"Tam je,to je ona,konečne!"Zmetená naňho zamávala,išla ďalej a rozoznávala viac a viac ľudí,ktoré z väčšej diaľky nemohla dobre vidieť.

Všetky tváre teraz boli obrátené k nej,všetci videli,ako k nim kráča a tvárili sa čoraz viac prekvapene.Nezaostávala za nimi,bola taká šokovaná,že ich všetkých vidí na takomto mieste,oblečených ako na pohreb,že si ani neuvedomila svoje otvorené ústa,s ktorými k nim kráčala.Už teraz nerozumela ničomu.A to,čo potom prišlo,bolo nepochopiteľné."Oni predsa vyzerajú nespokojne!Asi majú strach,že som sa vybrala sama na prechádzku",rozmýšľala,ale v tom sa jej kamarátka,ktorú videla naposledy pred dvoma rokmi,predrala davom a zakričala na ňu:"Ty nie si mŕtva?Prečo?Však sme ti všetci prišli na pohreb.Prázdnu rakvu priniesli pred desiatimi minútami.Čo to má znamenať?"Tak na to vážne nemala odpoveď.To nemôžu myslieť vážne..ale ako vtip sa jej to zdalo príliš morbídne,vzhľadom na stav,v ktorom bola.A hlavne preto,že dnes mala zomrieť.

ZÁVER NABUDÚCE..

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu