Po takom dlhom čase som si dnes opäť uvedomila, že keď ráno odchádzam zohýbať chrbát nad prácu, kľudne by mohla byť aj polnoc. Tma skoro ráno a tma o pol noci je takmer rovnaká. Líši sa snáď možno len tým, že o polnoci je možno trochu živšie. Mám pocit,že ráno je všade mŕtvo. Aj keď mi to úplne vyhovuje.
Pomaly si kráčam na ranný spoj a k tomu mi hrá Apocalyptica. Zvuky, ktoré upoíkojujú, sprevádzajú moje kroky a ja sa blížim k cieľu. Vidím, kde sa ráno a jeho krvavá žiara prediera cez čiernu tmu. Už to nieje polnoc, je to skoré ráno, chladné a dýchajúce sobotou a jej relatívnym kľudom.
Napodiv, dosť veľa ľudí sa chystá aj dnes pracovať. Hlavné mesto je plné nervov a uponáhľaného stresu, nesediaceho na sobotu. Ak by som stále dúfala, tak ako kedysi,že toto sa nedeje, keď človek nechce, tak by som nikdy nevyrástla z detskej naivity. Človek nemôže žiť tak ako chce, veď sme stádo, ktoré nevie konať samostatne. Ženie sa za peniazmi, ktorých nikdy nebude mať dosť, trhá sa za karierou, ktorá mu raz, v truhle, bude akurát tak na...ale o tomto som nechcela. Som predsa len jedna kvapka z tej rozbúrenej rieky, ktorá aj keď sa to nezdá, valí rovnakým smerom. Nikam a za ničím...a ja, len tak, sa ponáhľam splniť svoju každodennú povinnosť, ktorá ma nikam nedovedie
Denník
Komentuj
3 komenty k blogu
3
pripomínalo mi to ideou camusovho cudzinca. len dúfam, že neskončíš ako on.
Napíš svoj komentár
ale každý nech si nájde ten svoj zmysel sveta ..