Keď sa na moment vzdialim od toho okna, tak sa všetko svetlo rozplynie a zrazu sa kráča ťažšie, ako keby bol človek tvor, s ktorým sa tak ľahko hýbe. A predsa, ten pohľad bol neuveriteľne krásny. Nemôžem naňho zabudnúť a vraciam sa k nemu stále. Častejšie a častejšie, každý jeden deň. Veď ľudia sa tam držia za ruky a už sa nikto nehnevá,neuráža a neplače. Veď všetci majú čas,jeden na druhého. Prerastené deti sa túlia ku svojím postarším rodičom a matky, s tmavými kruhmi pod očami, kolíšu v náručí svoje nikdy nenarodené bábätká.
A na pozadí všetkého je les, hlboký a majestátny, černie sa vo svojej magickej úlohe, plný smrteľného zúfalstva. A listy tých prastarých stromov sa ani nepohnú. Veď niet ničoho, čo by rozhýbalo ten starý zármutok, ktorý sa už stáročia ukladá do ich čiernych korún. Tu zomiera nadradenosť a vládne pokoj. Toto je stála, nádherná krajina, do ktorej si ľudia idú zasnívať. Áno, v tejto krajine chcem žiť a už nikdy sa nevrátiť späť.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
mozno preto ze som ho ani pochopit nemohla...asi na to este namam vek..alebo chapes iba ty!! ..ale inak krasne pises..