No bola tu Ona. Voňala ako čerstvo natrhané kvetiny. Sladko sa mu tento fakt zarezával do myšlienok a spôsoboval, že uvažoval konečne tak triezvo. Aj napriek jej nervóznym pohybom keď sa snažila hovoriť o niečom osobnom, aj napriek tomu ako sa hrala s vlasmi keď si nevedela poradiť s myšlienkami. Pri pohľade do očí kradla negatívne myšlienky. Drvila ich na maličké kúsky a schovávala ďaleko od neho, nevedome, automaticky.. Potajme z nich vytvárala hviezdy, ktoré mohol vidieť aj svojimi očami, bez strachu. Počúvať jej odpovede na stovky otázok bolo ako budovať novú planétu plnú neznámeho. V odraze pouličných lámp z nej žiarili stovky nových farieb, že to vyrážalo dych. Bola bojazlivá a bála sa vyjadriť svoj názor. Možno vedela, že nesmie aby celému svetu nepoplietla hlavu, možno nad tým nikdy neuvažovala ako nad možnosťou, ktorá bola tak zjavná. Jej hlas bol ako najkrajšia hudba, ktorú kedy počul. Žadonil o každú odpoveď len preto aby cítil to jemné brnenie v rukách keď sa ju snažil pochopiť a nazrieť jej do srdca. Nikdy prirodzene nesúhlasila a nikdy neprirodzene neodmietala každý jeden hlúpy nápad, ktorý vytvoril. Nikto nevedel ako sa na neho pozerá, pretože dokázala maskovať úplne všetko bez mihnutia oka. Držala si svoju úprimnosť zamknutú na kľúč a len z času na čas dovolila aby niečo málo z tej dokonalosti uniklo von. Kto vie, či si uvedomovala ako na seba dokáže strhnúť pozornosť aj keď sa vôbec nesnaží a nestojí o to.
Dokázala sa radovať takým spôsobom, že to menilo podstatu ľudských zmyslov. Dokázala plakať tak zúfalo, že to lámalo srdce. A predsa bola odpoveď na desiatky otázok, ktoré nedokázal sformulovať.
Jeho pocity boli ako letná lúka plná svetlušiek. Roky sledoval ako ich ľudia chytajú do sklenených pohárov a čakajú, až prestanú žiariť. Čím menej ich bolo, tým sa cítil opustenejšie a hraničil s bláznovstvom. Možno chcel aby všetci cítili, čo cítil on. No nedalo sa strácať všetko to svetlo a cítiť sa stále naživu. Bola to cena za jeho zvrátený spôsob uvažovania. Občas kričal zo spania a dúfal, že niekto odpovie. Keď otvoril oči tak ostávalo len ticho.
A možno svet nie je normálny a všetko v jeho hlave dáva zmysel. Vedel len, že jej existencie nikdy nebude mať dosť. Nenásytne sa snažil kradnúť si jej čas pre seba, pretože tie okamihy chutili ako tá najlepšia droga. Nechcel ostávať sám, nechcel čakať na šťastie, pretože ho videl pred sebou. Viete ako dopadá každý dobrý príbeh?
Na tom nezáleží. Limit je predsa Nebo...
Alebo cena za právnika, ktorý sa nebude hrať na ľudskosť. Tak ako si žena nehádže kockou tesne pred tým, než opustí byt navždy, pretože čo ak padne varianta, kedy by musela ostať. A nesplatený úver na krku nikdy nebol problém, len pripomienka, že žijem v skutočnom svete plnom neskutočného chovania. Už nemám zimomriavky keď jazdím autom ani neležím hodiny na koberci čumiac do stropu. Na dne pohára som (nečakane) objavil stôl a potrebu doliať ho do plna. Na konci tunela bude prijebaná žiarovka, ktorá mi vypáli oči a každá veta je sobecké volanie do prázdna s veľmi zlou gramatikou... no aj idealizovanie je vlastnosť ľudskej mysle, takže si nerobím starosti a som sám sebou v pre mňa nevyhovujúcej realite, ktorá ma baví rovnako ako maratónca vychytávať posledné miesto až zemiakovú medailu.
Takže kolektívne ďakujem. Mame a otcovi za dar života, Michalovi za roky strávené pri Warcrafte a humor o kresťanoch. Svojim Ex za traumu, mekáču za nadváhu. Lacnej stoličke za bolesť chrbtice, splátkam za pocit reálnej existencie. Ibalginu za druhé šance, pastelkám za občasné lámanie sa. Sám sebe za narcizmus, sám sebe za seba.
Záchod
Komentuj
2 komenty k blogu
nezaujalo ma to
Napíš svoj komentár