Myslím, že mierne pohasol ten plamienok lásky, ktorý sme si kedysi vytvorili. Stále si prekrásna, na fotkách, v mojom srdci. A viac chápem aký priebojný a ukričaný som bol v tvojich očiach než vo svojich. Spomínam si na prvú pusu, schody polorozpadlej budovy pri autobusovej zastávke. Ani nespočítam koľko spojov som premeškal aby som nepremeškal teba a mňa, nás.
„Snívalo sa mi o nás, o tebe a o mne“
Spomínam si ako sa mi triasli ruky keď som sa snažil dospieť.
„A čo sa v tom sne dialo?“
Spomínam si aká si bola dospelá, aj keď vlastne vôbec.
„Padla tam dokonca pusa!“
Spomínam si, že som bol nepoučiteľný klamár.
„V pondelok tá pusa padne!“
Držala si ma za ruku a znášala tie pohľady z okien. Dievčatá, ktoré ma prvoláskovo milovali. Učitelia, ktorý nedokázali pochopiť čo na mne vidíš.
Keď som bol mladší, nevidel som otca plakať pre správne dôvody, rovnako ako mamu usmievať sa pre správne dosiahnuté ciele. Nevedel som, že som prirodzene nadpriemerný, že sa nemusím tak umelo snažiť. Odniesol som si len pokrivené vlastnosti a plastové pocity, ktoré musím dokola recyklovať aby som nedostal po prstoch, že ničím vesmír. A tvoju oddanosť a lásku som pochopil v druhej polovici svojej existencie, keď ťa vlastne nezaujíma ako sa k tomu staviam. Každopádne ti ďakujem za svoje stovky „poprvé“, za tvoj čas a odhodlanie nezblázniť sa pri mne aj keď som doposiaľ neprestal klamať a ty si to nikdy neprečítaš. Moje zaprášené svedomie sa jemne chveje pri písaní každého slova. Trošku dúfam v spasenie a preto sa ti ospravedlňujem aspoň takto, si prvá z mnoha.
S láskou,
S.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár