Nie si preč prvý deň. Chýbaš mi. Ani som si nestihla zvyknúť a zmizli sme si opäť. Môžem byť alergická na bolesť? Mám pocit, že kedysi som jej zniesla strašne veľa, naozaj až príliš, nadmieru, no duša a telo to uniesli. Uniesli, ale zapamätali si ten pocit. A keď ma z neho dostali, keď som prestala existovať ako jedna obrovská ľudská modrina, keď som sa tak prestala správať a cítiť, duša si túto skúsenosť uložila ako niečo, čomu sa chce do budúcnosti sakra vyhýbať a dnes mám pocit, že podráždene reaguje už pri zlomku toho, čo som kedysi vydržala. Možno som sa naučila obranným mechanizmom a mám ich teraz konečne ako normálny človek.
Si moja pohoda, si môj antistresový element. Si prvok dňa, ktorý pohltí všetko negatívne, absorbuje a ešte to aj pretvorí na lásku, na nežné hladenie ma po vlasoch a po chrbte. Môžem k tebe prísť s čímkoľvek a dostanem bezpečie, smiech, pozornosť a teplo. Vieš počúvať, vieš predvídať, vnímaš na všetkých frontoch. Nedávno cez víkend si sa ma opýtal, či mám na niečo konkrétne chuť, už si nepamätám, čo to bolo, no niečo v tomto zmysle. Bola som zamestnaná niečím svojím, ale vnímala som ťa a odpovedala som ti: "Neviem." Prekvapilo ma, že si sa vtedy rozosmial a bola som zvedavá prečo. Dozvedela som sa, že si sa naučil rozlišovať aj tón, akým niečo odpoviem a toto moje "neviem" bolo z kategórie absolútne-sa-mi-nechce-ale-je-mi-blbé-to-povedať. Neuveriteľne si ma pobavil a áno, aj očaril. Občas podcením tvoje pozorovacie schopnosti.
Vždy som si myslela, že ja som tá pokojná, pre zemi povaha, ktorá je schopná poskytovať bezbrehé množstvá podpory partnerovi. Na jednej strane áno, na druhej od neho potrebujem, aby nebol víchrom, aby nebol záplavou, aby nebol parazitom silného stromu, ktorým sa usilujem a som schopná byť. Znesiem ti svety k nohám, ak zotrváš a budeš mi naďalej konštantne príjemným prekvapením. Neoľutuješ, ak mi spevníš korene svojou pozornosťou. Ako si zasadíš, tak si zožneš.
Raz zlomenej je pre mňa ťažké nebáť sa zlomenín, ale zase samu sa ukracovať o plnohodnotný život zmysel nemá. Vieš, že ti verím. Chýbaš mi. Je pre mňa ťažké to vysloviť, ale... buď. Pre nás.
Denník
Komentuj
4 komenty k blogu
1
klaudiqaaa
27. 8.augusta 2014 01:34
toto je veľmi pekne napísané tíško ti takého (v dobrom) závidím
3
dúfam, že po tom horrore čo som si prežila pri bývalom sa na mňa tiež konečne usmeje šťastie
4
"Raz zlomenej je pre mňa ťažké nebáť sa zlomenín, ale zase samu sa ukracovať o plnohodnotný život zmysel nemá. Vieš, že ti verím. Chýbaš mi. Je pre mňa ťažké to vysloviť, ale... buď. Pre nás."
Napíš svoj komentár