Poteš ma po francúzsky

Poteš ma.

Uteš ma.

Poďme sa tešiť spolu.

V podstate sa dá tešiť zo všeličoho, hovorím si posledných pár hodín dnešného dňa.

Poteší keď sa na mňa usmeje pekný Francúz na ulici. Poteší, keď sa ma niekto opýta, či správne háda, že môj prízvuk je parížsky a ja mierne užasnuto no v jednom momente aj zahanbene odpovedám, že ja som dievča z ďalekého východu a tu len hľadám na Slovensku postrádané šťastie. Poteší ma, keď mi Ír v ajrišpabe kúpi pivo, že aby som si z toho žabožrútskeho Francúzska priniesla aj nejaké pekné spomienky a spolu sa zasmejeme "mais comment ils sont bizzares?!". Rovnako aj ten slabučký lúč slnka, čo preniká každé ráno do mojej podkrovnej izby cez poodhrnutú záclonu. Keď mi povedal, že sa mi ozve, hneď zajtra a keď sa naozaj ozval. Alebo čerstvo upečené "pains au chocolat" keď vojdem do pekárne. Keď sa zobudím po dlhej noci a on vedľa mňa tichučko pochrapkáva a ja viem, že mu je fajn. A teším sa aj keď niekoho, kto ich zaryto 40 rokov obchádzal veľkými, preveľkými oblúkmi, "naučím" jesť brokolicu a špenát a ešte sa aj zalizne. Teším sa keď 5 týždňov v kuse keď idem von, viem, že všade naokolo sú zľavy a ja si kúpim nejakú nepotrebnú vec na leto, ktorá v tomto chorom svete už aj tak v móde nebude, ale mne je to jedno, lebo ma teší a robí mi radosť. Potešil ma aj ujo okolo 60ky. V maličkom útulnom obchodíku s foťákmi, do ktorého som vbehla a nezavrela ústa od úžasu, mi povedal, že nech sa len kochám a nasávam a ja som sa teda kochala a nasávala. Kúpila som si krytku na foťák (ktorá mi spravila radosť a 13€ za ňu určite aj ujovmu vačku) a ujovi sľúbila, že zajtra určite prídem aj so svojimi vyfotenými filmami a on sa usmial a len tak popod fúzy zamrmlal "takže nie len digitál.." a ja som sa cítila akoby som práve založila s týmto ujčekom obdobu klubu troch pátračov..

Vo Francúzsku sa dá tešiť.

Zo všetkého.

A keď z niečoho aj nie, príde niečo iné z čoho sa dá.

Po takmer polroku, ktorý som strávila nekonečným čakaním na návrat domov si nejak uvedomujem, že ja domov nechcem ísť. Lebo mi tú chýba toľkoto vecí a keď budem doma bude mi ich chýbať tooooľkoto. Lebo aj obyčajné "ideme v piatok von" je tu vždy iné. Lebo aj každá bageta, ktorú zjem je iná, každé slovo čo poviem je iné. každý človek, ktorého spoznám je iný. Každý koncert, kino, bar, park, hrad, kaviareň a aj tie moje cigy sú iné (a zároveň také rovnaké). Ale nie je to rutina. Deň za dňom. Týždeň za týždňom. Ale mňa to baví a teší a užívam si.

A aj keď to nie je doko, nie je to môj slovenský stereotyp, pred ktorým som utekala.

Lebo viem, že zajtra ma potešíš.

 Blog

7 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu