Tak som odišla.
Odišla som a nikoho som sa nepýtala. Len som povedala, že idem. Že to potrebujem. Vypýtala si od tata peniaze na letenku a odišla.
Odišla som 1700 kilometrov od svoj rodnej zeme. Možno nie presne, keby niekto rád chytal za slovíčka a vo voľnom čase vypočítaval vzdialenosť z Bratislavy do Mesta, v ktorom teraz bývam, tak len 1666 od konca mesta po ďalšieho začiatok, po dialnici. 16 hodín 52 minút ak by sme šli podla predpisov. Od centra do centra 1697 kilometrov a nejaké tie hodinky navyše, ktoré by sme nazbierali v tu tak bežných zápchach pri východe z mesta.
Odišla som.
Sama, s 15timi eurami v peňaženke, dvoma kuframi a bez spiatočnej letenky. Odišla som po tom ako som každemu omielala ako doma neostanem. Lebo som to tam nelúbila, alebo som si myslela, že inde by som to lúbila viac, lebo som si myslela, že žijem v klietke, v stereotype, a že zabíjam svoj drahocenný čas na škole, ktorá mi aj tak nič nedáva, s ľuďmi, ktorí mi nemajú čo dať s vierou, že si nájdem nových, krajších, lepších a tak. Odišla som, lebo som si bola istá, že nájdem čo hladám, že moja Bratislava mi nebude chýbať, že chvíľu to bez svojich kamošiek vydržím, že za našimi plakať nebudem.
Proste som verila, že život má byť iný, že som sa narodila do zlého mesta, štátu, že som robila v živote len zlé rozhodnutia a že ísť hoci aj strážiť deti, do krajiny ktorej jazyk milujem, ktorá je na tom všetkými milovanom západe a predsa stále v Európe, budem super a že budem spoko doko konečne.
Keď som sa lúčila s Bratislavou, nariekala som pod vplyvom osmych promile, že sem ísť nechcem, lebo Francúzi su divní, jedia žaby a slimáky, fuj. Že chcem ostať doma, lebo tam mam baby, Dunaj, cigy a našich.
Keď som sem došla, najprv som zažila kalčršok jak piča. Potom som sa presvedčila, že aj napriek tomu, že mi tu cigy stoja 6,50€ sa budem mať super. Že mam najviac sexualneho suseda, s ktorym sa "nenapadne" sledujeme pri večernom prezliekani, že tu mam kamošky, že robim len 30 hodín týždenne a mám všetko čo potrebujem.
No a potom...
Potom som si uvedomila, že áno mam sa super. Nežerú slimáky a sú vlastne až na "malé" detajly, rovnakí ako my. Ale nech robím čo chcem, mám v sebe Bratislavu, mám sebe slovenku. A nech robím čo chcem, nech sa zoznámim s kým chcem, nech drahých cigariet vyfajčím kolko len chcem, že aj keď odignorujem, že bývam u mierne pofidérnej rodiny, ktorá nikdy nie je spoko, a poviem si, že som spoko, veď čo je rok vo " vyhnanstve" oproti zvyšku života.. tak viem, že lúbim SVOJE MESTO. Chýba mi.
Nie.
Milujem. Milujem svoje kamošky, ktoré mi posielajú listy a lacné slovenské cigy (asi aby som sa im už nesťažovala kolko tu na ne míňam), ktoré mi na skype povedia ako ma lúbia a večer mi napíšu ako ma lúbia a ak im chýbam. Milujem našich, milujem bratislavské ulice, dunaj, pivo a milujem sa cítiť ako doma. A to je ten pocit, čo mi tu chýba.
Nech sa mám ako koľvek dobre, doma je doma.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
2
aj ja túžim vypadnúť, tak som nejako dúfala v tvoj happy end - nabrala si odvahu, zbalila kufre a pošla. Preto som chcela šťastný koniec, aby som vedela že je to možné, že sa to dá ...byť šťastný mimo miesta kde si sa narodila. tak ti držím palce
3
oh oh oh oh...skoro mám slzy v očiach. aj ja presne tak pôjdem ...
Napíš svoj komentár
palce hore za odvahu a všetko