Opäť ráno. Zobudím sa na zvonenie budíka, ktoré je mojou rannou piesňou už dlhé tri roky. Nenávidím tú pieseň, ale nezmením ju. Bola by škoda znechutiť si ďalšiu. A rutina sa môže začať. Najhoršie je vstať z postele. Keď tento krok prekonám, tie ďalšie už idú tak samo. Jedna noha vonku, takmer druhá. No dobre, radšej zasa späť. Ešte môžem predsa len chvíľku spať. No dobre, tak nemôžem. Ale tak teoreticky by som mohla povedať, že mi je zle. Nie, to som povedala už minule. Mám teplotu? Nemáme teplomer. Alebo som spadla, udrela sa do hlavy a teraz nemôžem rozmýšľať. No dobre, dneska radšej idem do školy, lebo nakoniec sa dopracujem k tomu, že mám fakt zápal švindlov.
Oblečená, umytá a najedená, prichystaná na cestu do školy. Asi zaspím už vo vlaku. Brrrr! To je zima! Tak asi nezaspím, zima vie teda riadne prebrať. Moje rozhodnutie, ísť alebo neísť do školy, mohlo byť iné, keby som už vopred vedela, že je vonku taká zima. Zajtra pozriem pre istotu vonkajší teplomer a až potom sa začnem vôbec rozhodovať. No mojich päť vrstiev oblečenia ma zachránilo. Dnes nezmrznem. Hlavne by som mala trošku pridať, lebo ma dobehne Mel. Radšej si vyrazím o desať minút skôr a budem čakať v tejto krutej zime na stanici s robotníkmi sledujúcimi každý môj pohyb, než ísť celých pätnásť (! ) minút z Mel. Po tom, čo minule meškal vlak dvadsať minút a Melanie neprestávala rozprávať o možnosti používania viacerých odtieňov make-upu naraz, som rezignovala.
Čo to je? A do riti. Ona ma sleduje? Melanie beží a kričí ako zmyslov zbavená. Presne toto mi chýbalo k dokonalosti dnešného rána s mínus sto stupňami Celzia. Vyspatá Melanie s úsmevom od ucha k uchu. Niekedy sa musím hanbiť za svoje myšlienky, mala by som si dať facku. Budem k nej dobrá.
Ani som si neuvedomila, ako rýchlo cesta na vlakovú stanicu ubehla. Všetky decka sa húfne tlačili a strkali do vlaku ako také zvieratká. Ja som pristála prilepená na skle a očami som prebiehala po vagóne so zistením, že nevidím Mel. Vlak sa pohol a vtedy som ju zbadala. Vonku. Stála tam sama a očividne nadávala. Tá situácia mi prišla v tej chvíli taká zábavná, predpokladám, že zábavnejšia než pre ostatných, takže som svojím smiechom na seba trošku upozornila. Nemyslela som na cestu a tak mi nedošlo, že už budeme vystupovať. Vlak prudko zabrzdil a zákon akcie- reakcie som previedla v praxi. Teraz sa zasa všetci smiali. Škoda, že mne. Au. Chytila som si čelo a nahmatala už celkom veľkú hrču nad okom. To som tomu dala. Deň blbec?
*
Na akejkoľvek hodine, či už na matematike, fyzike, či dokonca politike s pani Kubitchek dokážem počúvať a sem-tam sa aj zapojím do prebiehajúcej konverzácie. Ale čo je veľa, to je veľa. A chémia s váženým pánom učiteľom Bartelom je fakt extrém. Niekto spí, niekto sa baví a zopár spolužiakov tu ani nevidím. Prezerám si triedu a Jani s Katharinou sa práve snažia ignorovať Marthine prednášky o dôležitosti nosiča triednej knihy. Julia nad ňou len prevracia oči a opakuje si látku na latinčinu. Enrico spí a chrápe. Riadne. Celkom typický priebeh.

 Denník
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár