Prešlo mnoho rokov a z malého Dubu vyrástol mocný Dubisko, ktorý poznali a obdivovali všetci lesní obyvatelia. On však stále zostal rovnako skromný a milý, nič sa nezmenilo ani na jeho priateľstve s Nezábudkou, aj keď bola stále rovnako malá a nenápadná.
Ten rok, keď sa na jar zobudila, počula Dub rozprávať, ale tentoraz to nebolo určené jej. O kúsok ďalej stál krásny strom, vysoký, štíhly, s kôrou bielou ako mlieko, ktorý sa na neho veselo usmieval. To s ním sa rozprával. Nezábudku zachvátil zvláštny pocit, ktorý doteraz nepoznala. Žiarlivosť. No Dub si rýchlo všimol, že jeho priateľka sa prebrala a tak ju pozdravil ako zvyčajne a predstavil jej svoju novú známu. Volala sa Breza. Aj keď bola k Nezábudke vždy milá a priateľská, nemohla si ju obľúbiť. Dub sa snažil zapojiť do rozhovru obe, no málokedy sa mu to aj podarilo. Väčšinou sa teda rozprával len s Brezou a malý kvietok sa stával zo dňa na deň čoraz smutnejší a uzavretejší do seba. Trápilo ho, že je taká tichá a smutná, keď predtým prekypovala veselosťou, no ani na um mu nezišlo, aká je skutočná pravda. Dávno skončila jar aj leto, a už sa blížil koniec jesene. Nezábudka ešte stále nespala, hoci bol na to najvyšší čas, inak hrozilo, že vymrzne. Dub jej dňom i nocou dohováral, hrozil, prosil, ale nič nepomohlo. Chcela vidieť sneh. Už dávno oľutoval, že jej rozprával o kráse krajiny, ktorú mohla uvidieť iba na chvíľočku a za cenu života. Presviedčal ju, že tá krása je príliš drahá a nestojí za to, ale ona bola tvrdohlavá. Nevzdával sa a ani Brezine upozornenia,že to nemá cenu, nevnímal.
A tak keď začal padať prvý zimný sniežik, Nezábudka bola hore. Videla nádherné snehové vločky vznášajúce sa v povetrí ako páperové chumáčiky, ktoré prikrývali krajinu. Uchvátená ich pozorovala a pritom sa triasla od zimy aj napriek hustej prikrývke z lístia, do ktorej ju zabalil Dub. Teraz rozprestrel svoje konáre nad ňou, aby sa mohla aspoň o čosi dlhšie dívať na tú krásu, ktorá ju napokon zabije. Slzy na očiach jej tuhli na malé ľadové guličky, ktoré padali na lístie a kotúľali sa z neho na zem. Strhla sa ozajstná snehová búrka a na konáre Dubu sadalo čoraz viac snehu. Vzprieral sa jeho ťarche a nenechal spadnúť ani jednu vločku. Ale konáre boli stále ťažšie a ťažšie, už ich viac nedokázal udržať vzpriamené. Porazený ich spustil, zatvárajúc oči a vediac, čo to znamená pre Nezábudku. Sneh sa zosypal priamo na ňu a pochoval ju do bieleho hrobu. K večeru sneženie ustalo a tichým lesom sa niesol srdcervúci nárek zroneného Dubu za svojou malou priateľkou...
Nezábudka si vybrala. Nemohla ďalej žiť s pocitom, že ona nikdy nebude pre neho tá pravá. Bol pre ňu príliš vysoko, nedosiahnuteľný. Len krásna túžba, ktorá sa jej stala osudnou. Nemohla sa ani len porovnávať s Brezou. S ňou bude isto šťastný, myslela si, a nikdy sa nedozvie ako veľmi som ho milovala.
Bola raz jedna malá lesná lúka. Žilo na nej mnoho krásnych kvetín s lupienkami najrôznejších farieb, ktoré voňali široko ďaleko po okolí. A tam, celkom na kraji lúky, jeden mohutný Dub spomínal na svoju malú, nenápadnú Nezábudku, ktorá však, žiaľ, nikdy nebola jeho...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
niet slov...