Dopozerám nejakú stupiditu na Spektre a vyrážam. idem v topánkach na podpätku. Mám sukňu a tak si chcem dopriať trochu luxusu a pocitu ženskosti. Upokojuje ma ten zvuk. Upokojuje ma natoľko, že som si z uší vytiahla slúchátká a započúvala sa namiesto toho do vlastných krokov. Cestou trochu ľutujem výber obuvi pretože na to ne niesom zvyknutá a navyše nemôžem ísť značnou skratkou, pretože by som sa tam zrejme prizabila.
Prechádzam cez hlavnú cestu a stretávam môjho bývalého učiteľa dejepisu (a zároveň bývalého suseda) aj s mamou (ešte stále susedkou), idú na cintorín za jeho otcom, jej manželom. Krátky úsek ideme spoločne. Vystriem sa, napnem celé telo, kráčam majestátnejšie aby videl, ako som sa zmenila za to krátke obdobie, že už nie som dievča, už som veľká slečna (pri tých topánkach a chôdzi si dovolím povedať mladá žena). Všimol si to, viem to.
Som pár metrov od domu, v ktorom býva starká. Zdraví msa susedom, sú zmätení. Malú Táničku by ešte asi spoznali, ale mňa už nie.
Našla som starkú v záhrade, ideme spolu dnu.
Sedím v tej tichej, staromódne zariadeniej kuchyni, počuť len chladničku. Nedokážem nad ničím premýšľať, len čumím pred seba. Akoby v tomto dome bola rušička myšlienok (a to tu máme v budúcnosti bývať...) alebo čo, som schopná len hlúpo prikyvovať. Čudujem sa, prečo mi starká neponúkla možnosť spaviť si kávu (asi má pocit, že o šiestej poobede je už na kávu neskoro... doma si ju bez problémov spravím aj o polnoci ale to už je vec druhá..
Počúvam, čo dnes robila (obdivujem ju, má 75 a na priek bolestiam neustále upratuje, dom je čistý a bez neporiadku takmer vždy)
Dáva mi pusu na čelo, objíma ma, hovorí, že som jej miláčik. (Bože, predstavujem si, ako sa asi cíti. Odídem, a zas ostane v doem sama. Bojím sa samoty, nechcem to zažiť...)
Bola som aj starkého miláčik. Nezvykol mi to síce prejavovať tak ako starká ale ja to viem. Z piatich vnúčat som bola najmladšia. To zrejem nebude náhoda...
Bože, do mysle mi ako nebezpečný votrelec preniká myšlienka aké to bude, keď zomrie. Keď ešte starký žil, nikdy som nerozmýšľala nad tým, že raz tu už nebude, ako mi bude chýbať alebo ako ho mám rada. Vôbec mi to tak neprišlo... A on zomrel. A odrovnalo ma to...
Aké to bude pri starkej(možno som hnusná ale raz to príde)? Bude to horšie? Zrejme.
Teraz si nedokážem predstaviť starkinu "cenu"...
Bude to zlé, viem to. Fuck.
Starká ma vytrhla z myšlienok nejakou otázkou ohľadom školy. Čosi "suché" odpoviem a tým to pre mňa hasne.
Zanedlho sa zberám na odchod.
Lúčim sa, je mi až nevoľno z toľkého zúfalstva a samoty, ktoré z nej cítim. Som egoistický k***t ale nevermind.
Vkladám si do uší slúchatká a vychádzam cez bráničku v záhrade. Za mnou nechávam všetky tie obavy a frustrácie (veď oni si ma tam počkajú do budúcej návštevy) a následne sa "preorientúvam" zas späť do reality.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
mm47
23. 9.sept. 2010 20:50
Po tie opatky a suknu to bolo super , potom som cital kazdu 5. vetu
3
Sama si pisala ze je to tusim onicom ci ako si to nazvala .....
Ty si aj odpisala divim sa
Ty si aj odpisala divim sa
Napíš svoj komentár