Hra so smrťou
Automobil sa šmykom rútil dolu horskými zákrutami. Takmer bez brzdenia vbiehal do zákrut a nebezpečne sa približoval ku zrázu. Spotený šofér kŕčovito zvieral volant.
"Skoč!" ozvalo sa mu v hlave.
Desiaty krát strhol volant ku zrázu. A desiaty krát sa tesne pred zrázom strhol a vrátil automobil na cestu.
"Skoč!" znovu prikazoval hlas.
Tentoraz strhol volant príliš. Automobil vyletel ponad vrcolky stromov, urobil vo vzduchu pár obratov, dopadol na strmý svah a odrazil sa. A znovu. A ešte raz. Pri treťom náraze zostal vrak na zemi. Smrteľný let sa skončil. Vzápätí sa pomedzi vrcholky hôr ozvala explózia.
"Zvláštny prípad, pán komisár."
Komisár sa mierne nadviho vo svojom kresle. Unaveným pohľadom si premeral mladého policajta.
"Zvláštny, to je slabé slovo."
Otvoril spis a nahlas začal čítať:"Simon Marker, štyridsiatnik, úspešný podnikateľ, žena a tri deti. Žiadne záznemy, žiadne problémy. Abstinent. Dokonca nadpriemerné IQ. Ani doma vraj nemal vážne problémy. Napriek tomu len tak postrieľal celú rodinu a potom zišiel s autom z horského zrázu."
Spis s plesknutím zavrel. Znovy pozrel na mladého policajta.
"Čo s prípadom, pán komisár?"
"Nemáme motív, nemáme páchateľa, nemáme nič! Asi mu z toľkého šťastia preskočilo. To sa stane mnohým. Takže prípad založíme ad acta a už o ňom nehovorme. Máme dôležitejšie povinnosti. To je všetko. Odchod!"
"ROzkaz, pán komisár!"
"Ten ti ale dal zabrať!"
"No a? Mám štyri body, či nie?"
"Máš. Ale otravovala si ho celé dva týždne. Aj na konci dosť vzdoroval. Ja som zatiať nazbierala až desať bodov!"
"Pch! Ale tie tvoj indivíduá za veľa nestáli."
"Dobre, dobre. Už sa toľko nevystatuj a pozri kto vedie."
"Noo, mám síce len o osem bodov viac, ale percento odporu je vyššie až o 23 percent!"
"Mňa tá hra už nebaví!"
"Lebo prehrávaš. Pusť osudie."
"OK. No teda! Nejaká skupina. Letia lietadlom."
"Čo urobíš? Necháš ich vyskočiť?"
"Nie. Mám lepší nápad. Letia nad mestom. Koľko je tam ľudí?"
"87"
"Výborne! Teraz ťa naisto predbehnem! Aký je tam u nich dátum?"
"11. september."
"Zase sa mi tá hra začína páčiť!"
Smrteľný
...
"Kto sssy?"
"Človek."
"Aký čččlovek?"
"Obyčajný smrteľný človek."
"Čččo je sssmrteľný?"
"Že možem umrieť."
"Čččo zzznamená umrieť?"
"Človek prestane žiť. Príde smrť."
"Sssmrť?"
"Prestaneme existovať. Nehýbeme sa, nemyslíme. Ostane len prázdena a nehybná schránka. Čas sa zastaví. To je smrť."
"Povedzzz nám o čččassse."
"Čas? Plynie od začiatku vesmíru. Určuje smer a rýchlosť zmien všetkých javov, vecí a bytostí vo vesmíre."
"Nie všššetkého."
"Čo? Vy nestarnete?"
"Nie sssme sssmrteľní."
"Vy tu budete večne?"
"Áno."
"To je neuveriteľné! A čo chcete odo mňa?"
"Ukážžž nám sssmrť."
"Ako? Nerozumiem vám."
"Sssmrť! Ukážžž nám umieranie!"
"Ale to nejde! Život sa potom nedá vrátiť! Smrť je nezvratný proces!"
"Prečččo?"
"Jednoducho to nejde! Človek umrie na starobu, choroby, zranenia. Ale vráti mu život - to jednoducho nejde!"
"Ukážžž nám umieranie."
"Vari nerozumiete?! Ak umriem, už neožijem! Prestanem existovať! Počkať! Čo, čo to robíte?! To nie! NIE!!! Aaaa!"
"Toto je sssmrť?"
...
"Ukážžž nám to ešte."
...
"Počččuješšš násss?"
...
"Odpovedzzz!"
...
"ODPOVEDZZZ!!!"
Ďalší výtvor mi skrsol v hlave, keď som pracoval na projekte o Hirošime a Černobyle
Armageddon
Prišlo to znenazdania. Najprv len dymový stĺp označil trasu letu a miesto dopadu. Na okamih všetko stíchlo. Také ticho nepanovalo ani na začiatku vesmíru. Nebolo to ale to pokojné ticho poobedňajšej siesty ani ticho letného večera. Bolo to ticho zlovestné a ťažké. Vzápätí celé nebo zažiarilo oslepujúcim jasom. Svetlo bolo všade. Prenikalo za viečka a cez steny aj do tých najtmavších miest. Oči akoby vreli. A ticho zaniklo v reve, kriku a stonoch bolesti. Všetky veci sa rozpálili alebo sa vzňali. Dokonca aj vzduch bol žeravý a pálil pľúca. Do tohoto pekla sa prihnal uragán prachu a úlomkov. Vzduchom lietali žeravé kvapky kovu. Jasom rozžeravené skaly sa topili a zvyšovali počet smrtonosných kvapiek. Už nepočuť krik ľudí. Len pár zuhoľnatených kostier sa váľa po zemi v posledných kŕčoch. Uragán ustáva, ale vzápätí sa obracia a celé územie dokonale zametie. Tím čo prežili, podtlak trhá pľúca, oči aj celé telá. O chvíľu všetko ustáva, apokalypsa akoby končila. Zem pokrývajú trosky spálenišťa. Podvečerná obloha záhadne svetielkuje. Akoby vo vzduchu lietali miriardy svetlušiek. Nepočuť žiaden ľudský hlas. Niet totiž toho, kto by ho vydal. Nie je tu nik, kto by žil, kto by pochoval mŕtvych. Tých ani nemožno pochovať. Vyparené, spálené a rozdrvené telá splynuli s prachom a ten sa vo výchre pripojil k smrteľnému tancu svetlušiek. Vzduch, voda aj zem žiaria. tento strašidelný svit víťazí nad dohasínajúcimi požiarmi.
Zatiaľ po celom svete sa opakuje stovky ráz tento istý príbeh. Pre miliardy ľudí skončil v tom okamihu ironicky šťastne: umreli okamžite. Pre tých pár, čo prežili peklo, sa začína agónia znásobená smútkom a hrôzami.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
hovno
7. 11.novembra 2007 18:00
Klobuk dole yxo, aj ked to stredne je nad moje chapanie
Napíš svoj komentár