Naše prvé stretko/rande trvalo úctyhodných 9 hodín počas ktorých som sa stihla ešte úctyhodnejšie rozbiť na sračku. Lebo som nechcela odísť. Lebo somehow nórska gramatika bola v danú chvíľu najzaujímavejšia vec na svete. Po ceste na metro som sa ho nejak veľmi opito spýtala "Je toto rande? Lebo ja by som bola rada, keby bolo."
Na druhý deň som sa budila fakt veľmi "oh fuck what have I done". A veľmi hladná. Lebo som skoro celý predošlý deň jedla len pivo. Čo v tom čase pre mňa nebolo vôbec nezvyčajné, väčšinu dňa nejesť a potom premýšľať, prečo som slabá a hladná. A prečo ma všetko bolí, keď cvičím 10 hodín do týždňa.
Prinútila sa naraňajkovať a trávila svoj deň overthinkovaním, ako napísať človeku, s ktorým celý náš dovtedajší chat bol len "chceš ísť von?" "áno, vyhovuje štvrtok?" "hej". Večer som, samozrejme, šla cvičiť. Čo si lepšie vymyslíš po opici, než trénovať roztáčanie? Na ďalší deň som mala súkromnú hodinu na ktorej ma trénerka skoro zabila. Bolo mi zle a nevládala som vôbec nič.
Škandinávsky chaos pokračoval a o týždeň (dva?) sme sa stretli zas. Skončili sme uňho doma, nebolo mi dobre, tak mi navrhol, nech prespím. Upiekol mi pizzu. Ja som do seba nezvládla dostať ani jeden trojuholník napriek tomu, že som zas väčšinu dňa jedla len pivo (heeeej, Daniela, kedy si uvedomíš, že nie si v pohode? Spoiler alert: nikdy).
Ráno som odchádzala s veľkým chaosom v hlave a zmiešanými pocitmi.
V októbri som sa sypala psychicky aj fyzicky, bála toho, že o mesiac mám ísť na nejaké majstrovstvá a niečo tam robiť, bolia ma všetky kĺby a bojím sa potenciálneho vzťahu so škandinávskym chaosom, pomóc.
Nasledovala karanténa kvôli koronapozitívnej kolegyni, lockdown, preložená súťaž na február a koronapozitívny škandinávsky chaos na 3 týždne zavretý doma. Mala som čas sa dať dokopy. Fyzicky aj psychicky. A pribrať 2 kilá.
Prišiel november, veci sa nejak ustálili, flákala som domáce cvičenie a flákala som sa s týpkom, pomaly sa prestávajúc báť, že to skončí zle a rýchlo, že kvôli rúžovým okuliarom ignorujem nejaké obrovské red flags, že si príšerne ublížim.
Koncom novembra? Som začala na tajnáša chodiť cvičiť. Po 2 mesiacoch "regenerácie" som bola síce slabá AF ale aspoň ma nebolelo celé telo, všakže? Aspoň, že dokážem jesť ako človek?
Moja radosť netrvala dlho, prišiel rozhovor, ktorý som tak trochu posledných pár týždňov očakávala - bez toho, aby som tu rozpitvávala pocity iných ľudí než svoje - "necítim k tebe to, čo ty ku mne" "ok, takže je koniec? alebo v tom chceš pokračovať, len mi oznamuješ, že mám ubrať na intenzite? čo to znamená?" "ja neviem". Tak to ti pekne ďakujem. Zmätený večer vyústil v ešte zmätenejšie ráno a môj útek na Slovensko o pár dní na to. A ku dnešnému dňu celé 4 kilá dole od mojej októbrovej váhy. Neviem ako (hovorím vediac, že keď som smutná, nejem. To so mnou ide tak nejak posledných asi 8 rokov? Nešťastné lásky sú najlepšia a najblbšia diéta zároveň.)
Minulý víkend som bola u Mielikki a život dával zase na chvíľu zmysel. Stihla som sa ešte vyblbnúť na kruhu pred "zákazom vychádzania".
A to je asi všetko, drahý birc. Tento blog píšem krátiac si čas počas konverzácie so škandinávskym chaosom o tom, že tak čo teda. V nedeľu, skoro o pol noci. Môžem sa tu hrať na ľadovú kráľovnú keď viem, že v týchto situáciách sa správam ako sprostá pubertiačka.
Ech. Pocity sú pičovina. Dovidenia v 2021.
PS.: Also, počas tohto celého som nejak zvládala absolvovať online prednášky a na polovičný úväzok robiť. Zdvihli mi úväzok, konečne. O mojich meltdownoch z diplomovky radšej mlčím, lebo nechcem ďalší krát vysvetľovať, prečo chodím do práce po večeroch a víkendoch a pchám myšiam do vagín plastové trubičky. Ak skončím mgr. v letnom termíne, bude to malý zázrak.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Za všetko môže tá blbá ryba!