Čo so životom?

Tento blog som sa chystala napísať už cca od marca, kedy som ešte vôbec nevedela, či mi tento jebnutý plán vôbec vyjde a úprimne, šanca že áno, bola dosť mizivá. Ale úprimne, nemala som žiaden voľný čas a ani energiu alebo chuť.

Za posledného trištvrte roka sa stalo asi úplne fucking všetko čo sa mohlo a keby mi niekto pred rokom povedal, kde skončím, asi by som sa na tom dobre zasmiala. 

Svoj 2020 blog som končila tým, že som uprostred rozchodu-nerozchodu, znechutená zo školy a práce. Začiatkom 2021 som sa nejak pozviechala, uvedomila som si, že práca ma vlastne baví a chcem v tom čo robím pokračovať a že na rozchode-nerozchode mi vlastne nezáleží. A potom prišla jedna šupa za druhou. V práci mi povedali, že po lete so mnou už nepočítajú a mám pomaly hľadať niečo iné, sralo sa všetko, čo sa mohlo, až som si povedala, že vlastne nechcem zostať v Prahe, nechcem zostať v Česku, pokúsim sa porozhliadnuť po miestach inde v Európe, za skúšku nič nedám. Pomerne rýchlo ma prijali na stáž do Švédska. Hovorím si dobre, aspoň sa mám na čo tešiť, aj keď šanca, že načas dorobím výskum do diplomovky, dokončím školu, vybavím všetko potrebné a reálne sa tam aj dostanem je mizivá, môžem aspoň snívať. 

Dojebalo sa pár ďalších vecí, ale od marca ma držala pri živote predstava, že odídem z Prahy a na chvíľu si oddýchnem od miesta, ktoré som síce milovala, ale posledný rok mi spôsobovalo akurát tak úzkosti. 

Niekedy okolo apríla sa veci začali obracať, môj  diplomový projekt začal vyzerať podozrivo dobre, dokončovala som posledné predmety. Mala som nula času ale užívala som si jar a vedomie, že možno nie som až taký odpad a tú prekliatu školu v tomto živote dokončím. 

V máji ma vyhodili od štátnic. Čakala som to. Na prípravu som mala asi 3 týždne, z toho 2 som strávila s migrénou. Striedavo som sa bála že nedokončím diplomovku a mala pocit, že by sa to predsa mohlo podariť. Začala som chodiť na terapie. (Kedy vlastne? Netuším...)

Leto prebehlo neviem ako, mala som 3 voľné dni v podobe hoop sústredka a týždeň dovolenky s našimi, na ktorej som sa snažila dopísať diplomovku. Odovzdala som. Prijali ma na univerzitu do Švédska. Stále som čakala, čo sa dojebe. Našla som si ubytko. Ubytko padlo. Našla som si druhé. Zistila som že potenciálny spolubývajúci je mega sliziak. Vycúvala som. 2 týždne pred odletom som nemala kde bývať, nevedela či zoštátnicujem a obhájim a vôbec poletím aj keď oficiálne som už na HO robila. Na poslednú chvíľu som si uvedomila, že mi Praha bude vlastne chýbať.

Zoštátnicovala som. Vysťahovala som sa. Zúrivo som hľadala nové ubytko. Obhájila som ("Toto všetko ste urobila sama? To je rozsah na publikáciu, nie na jednu diplomovku!"). Večer po obhajobe som mala kde bývať a stále mi nedochádzalo, že už mi v ceste nič nestojí. Prahu som opustila prakticky bez rozlúčenia a bez vysvetlenia, väčšine mojich kamarátov predsa musí stačiť jedno insta storyčko "odchádzam, čau". Nie? Nie. Šla som na Slovensko za našimi, rozlúčiť sa, pobaliť sa. Nasadla som do lietadla. 

Som tu už mesiac a štyri dni. Počasie je pekné (v piatok má snežiť). Mesto je tiež pekné. Moja spolubývajúca je najmilší človek na svete. Pomaly sa snažím stotožniť s faktom, že voľný čas a voľné víkendy sú reálny koncept, dávam sa do kopy, snažím sa k sebe byť milá. Je mi aj trochu smutno. Za všetkými s kým som sa nestihla rozlúčiť. Aj za tými, s ktorými áno. O týždeň za mnou priletí jeden z mojich najbližších kamošov. Neviem sa ho dočkať. Za celú dobu čo sa poznáme sme asi neboli takto dlho od seba. 

Stále neviem, čo so mnou bude o pol roka, ale začínam mať dôveru v to, že to možno tiež bude fajn. 

Neviem, či si prečítam komentáre (lebo let's be honest, tu nečakám nič dobré) neviem, či sa ešte niekedy prihlásim, majte sa tu pekne.

 Blog

9 1 0 2 0

Komentuj

10 komentov k blogu