Čo je všetko? A čo je nič? Pojmy,životné skúsenosti,vzostupy a pády alebo obyčajné pocity okolo ktorých sa vlastne aj tak točí celý svet. Čo to znamená keď človek povie „Teraz mám všetko.“ ? Dá sa to vôbec? Nikto nikdy nemože mať všetko,jednoducho to nejde,zákon prírody alebo proste len zákon sveta to nikdy nedovolí. Rovnako ako keď je niekto na dne,na úplnom dne a hovorí sa,že stratil všetko a nemá nič. Tie dve slová sú neoddeliteľné,jedno bez druhého by neznamenali nič. Najdôležitejšie je predsa nestratiť samého seba,veď kto iný nám ostane keď všetci odídu. Len naše samotné ja,so všetkými myšlienkami,pocitmi,starosťami ale aj radosťami,ktoré tvoria každučký jeden deň nášho bytia. Všetko to celé spadne na nás a my máme pocit,že musíme niesť ťarchu celého sveta. Je samozrejmé,že vtedy nevidíme trápenia ostatných,prečo vlastne by sme aj mali,veď najdôležitejšie je predsa naše ja. To ktoré nikdy nemôžeme stratiť,pretože potom fakt nastane koniec. Bez nejakého happy endingu,ktorý by zvrátil celý príbeh na opačnú stranu. Nič veľké sa nekoná,opona padla. A načo je vlastne je aj zamýšľanie sa nad dianím sveta,veď jedna osoba ho tak či tak zmeniť nemôže. Toto si povie predsa každý. Stačí si len uvedomiť,že tento jeden veľký spoločný svet je len súbor malých mikrosvetov,ktorými sme my. Žijeme vedľa seba a aj tak nevieme odhadnúť všetky myšlienky človeka ktorý stojí priamo vedľa nás. Môžeme žiť vedľa seba celé roky,aj tak sme schopní vidieť len malú časť sveta toho druhého. Človek je človekom vďaka tomu rúšku tajomstva,ktorým sa každý z nás aspoň trochu zahalí. Veď predsa najkrajšie veci sú tie nevypovedané. O čom by to aj vlastne bolo keby vieme všetko,nemalo by nás čo priťahovať,tá myslená vôňa novej veci,ktorú keď objavíme ako keby vyšlo slnko. Ľudí spája práve to zdieľanie tajmovstva,nie zdieľanie piesní a prázdnych viet na internete. To sa nikdy nevyrovná tomu pocitu spolupatričnosti. Keď len tak ležíte vedľa niekoho a nepotrebujete slová na to aby ste vedeli,že ste doležitý. Stačí pohľad a vy viete kam patríte. Je naozaj dôležité vážiť si moment,ten pre ktorý sme ochotní žiť každý deň s radosťou a vďačnosťou aj keď sa nám do cesty pletie veľa prekážok. Tie nikdy neodídu a aj vďaka tomu je bytie výnimočné,pretože si dokážeme viac vážiť tie pekné okamihy a veci,ktoré nastanú keď zdoláme problémy. Je to ako jasný deň po búrke. A na konci to bude zas len prosté všetko alebo nič.

 Úvaha
Komentuj
Napíš svoj komentár