A že odchádzajú lastovičky? Ony sa vrátia. Všetko sa napokon vráti.

Prišlo to. Tá hravá a smutná melanchólia ma posadla ako kopu iných ľudí. Som podráždená, vrčím- na čele mi svieti neónový nápis: , , Opatrne so mnou- rozčuľujem sa! “

A veru. Som umrnčaná. Kamarátka ma pozve von a hádajte čo? Mne, vetroplachovi, sa nikam nechce. Chcem byť doma, čítať si Janu Eryovú ako každú inú jeseň, vytiahnuť zaprášený Denník Adriana Mola, ponoriť sa na maličkú chvíľu do sentimentálnych filmov, pri ktorých si môžem poplakať. Túžim si zasadnúť do parku so psom a len tak pozerať na svet okolo. Hádzať pejsánkovi paličku a naháňať ho po lúke. Prejsť sa po starom meste- ale sama. Nemám chuť počúvať a ani myslieť. Len sa jednoducho vypnúť. Ale len krátko, na také dva-tri dni.

Kamarátka mi povedala, že som nepríjemná a že už ani neviem pochopiť vtip. Nie, dneska nie. Dneska ma nechajte- dneska som tu len ja a moja čarovná jeseň.

Nedá sa povedať, že jeseň nemám rada. Je to príjemné obdobie. Rojčivé. Každý hovorí, že jeseň je len akási prepojová chvíľka medzi letom a zimou. Toľko vecí inák ako na jeseň neuvidíme. A že odchádzajú lastovičky? Ony sa vrátia. Všetko sa napokon vráti.

Na jeseň mi je milé, ked idem s priateľom po parku a dostanem kytičku z popadaných listov. Žiadne poľné kvety z lúky. Listy. Je to romantické. A že nie? Ale nekecajte Blázonkovia si vždy niečo nájdu.
A čo tak surrealisticky zmaľované stromy? Vôňa dozretých jabĺčok? Krátke babie leto, ked si naposledy môžem obliecť sukňu bez pančúch a ísť stepovať do mesta a ukazovať sa v nej?

Jeseň je možno hmlistá a pochmúrna, pričom z oblohy mrholí a zo zeme sa vynárajú podráždené dáždovky, ktoré nevedia nájsť cestu späť. A končí sa krásne, slnečné a horké leto a prichádzajú povinnosti, starosti a vlastne nový školský rok a ceruzky a zošity. Natešený prváčikovia idú prvýkrát do školy, stredoškoláci sa s pochmúrne šuchtajú do svojich vyšúchaných lavíc.

Nezúfať. Len snívať a úžívať si posledné slabučké slnečné lúče. A ja už môžem konečne vytiahnuť svoju úžasnú, krikľavú baretku a pomaly sa chystať do teplých, vyťahaných svetroch v ktorých sa tak rada schúlim.
Jeseň je krásna. Síce studená a pustá, ale predsa len. A čo že je blato. Dáme gumáky a môže sa prechádzať dalej. Držať sa za studenú dlaň toho druhého a ísť na nekonečné prechádzky za mesto. Čakať na lúke kedy zapadne slniečko za Alpy. Tentoraz zapadá už skoro- pred šiestou.

A potom sa omrznutý a zmoknutý vrátiť domov. Vyzliecť sa z vlhkého oblečenia a len v spodnom prádle sa s priateľom sa schúliť do vyhriatej postele, ktorá má síce naduté a studené periny ako zimné záveje, ale pritúliť sa tam pod jednu deku, zohrievajúc sa vlastným dychom, alebo medovým čajom s príchuťou malín A obdivovať mu hnedé očká. A že jeseň nie je romantická? Ale nekecajte...

...aj lastovičky sa predsa vrátia.

 Denník

4 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu