A zrazu po roku mám pätnásť. Drb.

Sakra. Pätnásť.
Starnem. Som stará. Som starena.

Nechcem mať pätnásť. Chcem zostať navždy malým štrnásťročným dievčatkom, ktoré chodí do kvinty osemročného gymnázia. Nechcem niesť na pleciach zodpovednosť päťnásťročných- som príliš lenivá a pohldná. Zrazu s mojím vekom prichádzajú povinnosti, ktoré som dosiaľ nemala. Podľa slov iných som už veľká baba, ktorá sa musí postarať sama o seba. Pätnásťročné veľké dievčatá totiž neplačú a nesnívajú. Sú už veľké kočky, ktoré môžu všetko. I požrať najväčšiu múdrosť sveta.
Ale viete čo? Vôbec sa na pätnásť necítim.

O čom budem písať? Vždy, ak píšem takýto denníkový blog, vytlačím zo seba niečo suverénne a jednoduché. Teraz mám pocit, akoby ma niekto do toho tlačil. Mám pocit, že neviem preniesť svoje myšlienky na počítačovú stránku Microsoftu Wordu. Akoby mi niekto zrovna v tento deň zobral tú chuť písať.
Ale musím.

Vždy to tak robím. Na narodeniny píšem blog. Nie hocijaký. Je o mne. O ľuďoch, ktorý mi nejakým spôsobom urobili radosť, o skutkoch, ktoré ma vyzdvihli, o želaniach, splnených či nesplnených a v konečnom dôsledku je to i o mojom pohľade na svet.
Práve čítam blog, čo som písala ako dvanásťročná.
Vtedy som bola tak sladkobolne naivná a šťastná. Ach, až sa mi chce plakať. Ako čítam a študujem svoje čerstvo trinásťročné ja, začína ma chytať za srdce akási nostalgia. Kto to malé úbohé dieťa vo mne tak krvilačne zabil? Kto ma prinútil zrazu tak prudko vyrásť?

A viete čo, dám sem úryvky.

Ale konečne je to tu. Mám trinásť rokov, bože! Trinásť rokov v piči, čo som dosiahla? Začala som písať! Otvorila sa sladká cesta k mojim snom a príbehom -moja neskutočná skutočnosť.
Mám ešte pred sebou dlhú, nekonečnú cestu ktorá sa zvíja ako had...moju budúcnosť! A môžem si vybrať kade pôjdem!
Milujem že píšem, milujem že som Vás spoznala, milujem Vás všetkých...milujem seba!
Som šialená? Viem, že som, ale ha, mám to v piči! Chcem si užiť detstvo, pred tým než dospejem a stratím celý fantastický svet...

Och a čo tak štrnáste narodeniny? Vtedy som sa prejedala melanchóliou a depresiami. Nechcela som žiť. Chcela som umrieť. Akoby to bolo len včera. Ten pocit vo mne ešte niekedy zotrváva. A to nie som smutná. Nie, dneska nie. Dneska si nemôžem dovoliť byť smutná.
Ale vtedy...

Mohla by som si povedať, že je to začiatok začiatku a koniec konca, lebo tu nevidím žiadne prepojenie s trinástim rokom života. Štrnásť. Len štrnásť. Stále som cítim pod čiarou hriešnej pätnástky maličká.
Zmenila som sa psychicky?

Niektorí vravia, že áno...

Niektorý si to myslia, najmä tí, ktorý ma poznajú dlhšie. Iný na mne nepobadali žiadnu zmenu, ani natrhnutú vrásku charakteru či rys potláčaných emócii.
Niektorý mi povedali, že sa za ten rôčik zo mňa stal nechutný realista, ktorý nevie snívať ako pred tým. Že som vážnejšia, ustarostenejšia a hlavne sa nepúšťam do všetkého bezhlavo, tak ako kedysi. Niekde vo vnútri, hlboko, hlboko v kútiku duše, sa stále odráža môj pôvodný odtieň. Som to stále ja. Len to cez množstvo mojich vrstiev, ktorými som sa ošatila, nevidno...


A teraz píšem. Je znova 23.máj, deň po Dúhovom Pride, kde som stretla tucet svojich bývalých frajeriek a mileniek. Ale už ma tak nenadchýňali ako kedysi. Už som necítila tú túžbu tam medzi nich vliezť a robiť hlúposti.
Mám niečo, alebo resp. povedané niekoho, kto mi to kompenzuje. Už nepotrebujem iných. Ach, toľká surovosť, ale áno, momentálne nepotrebujem nikoho a nič. Len jeho.
Som šťastná, že som šťastná. Že vediem obyčajný život obyčajnej pätnástky. Tam hore, ako trinásťročná som spomínala, že si chcem užívať života. Aj som si užila. Nedá sa povedať, že by ma to nejak pohlo v pred. Práveže ma to primrazilo na mieste. Zakrpatilo.

A teraz?

Akosi túžim po kľudnom a bezpečnom živote. Mať svoje alfa omega. Mať dobré vysvedčenie, pekné prázdniny, pár dobrých priateľov a jedného človeka, ktorý mi nebezpečne zapálil lýtka. Mať toho jedného úžasného človiečika pri sebe.

Dal mi tento rok niečo?
Isteže dal. Dal mi toho mnoho.
Ak to mám zhrnúť stručne, tak mi niečo vzal, niečo neutralizoval, niečo preliečil a niečo dal.

Nebudem hovoriť, čo mi vzal. To by ma priveľmi bolelo.
Ale môžem napísať čo mi dal. Môžem?

Dobre. Dal mi jeho. V prvom a neposlednom rade jeho. Chlapca s ktorým to najprv bolo len nevinne- cez TS-ky. Určite som nečakala, že to až tak dobre skončí. Ak je niečo krásne, tak je to milovať a byť milovaný naspäť. Bez pardónu.

A potom je tu zase on. Je zvláštne, že môj život tvoria hlavne chlapi, hoci som sa celý rok uháňala za dievčatami. On, ktorý má soba vo webke. On, ktorý je ten najúžasnejší spolubloger, aký len môže byť. On, ktorý mi toleruje moje hlúposti.

A posledné on, ktorý už pomaly mizne z môjho života. Aspoň taký mám z toho pocit. Žiadna výrazná stopa. Jednoducho prišiel, nakopol ma k niečomu a pomaly sa rozhodol odísť. Mizne. Škoda. Ale možno len predsa začnem hrať na Shirley.

Myslím, že oni sú hlavní aktéri tohto roku. Je ich viac, ale na Birdz sa oplatí spomenúť len týchto troch. Teda... našla by sa tu ešte jedna psychopatka, ale tá sa mojej platonickej lásky už asi prejedla. Nie asi. Určite.
A možno si to ani neprečítajú. Pri troche šťastia nie. Nie je to umelecký sloh, ktorý má byť na plný počet hviezdičiek. Je to žvatlanina na n-tú. Ale mám sotva jednu hodinu a štyridsať minút pätnásť rokov, čiže sa ešte len učím.

Treba nejaký návod. Ako prežiť pätnástku.
Kokso a už môžem sexovať bez toho, aby som dostala niekoho do polepšovne.

A áno, som šťastná.

 Blog

14 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu