Aj ľudia vedia lietať.

Stála niekoľko tisíc metrov nad pevninou, vietor jej fučal do tváre a rozdeľoval pramienky vlasov na bielej cestičke. Rukami sa násilím pridržiavala zárubne a vzdušná melasa jej bláznivo trepala v nohaviciach a tričku. Sloboda, bláznivá a tak krehká neviazanosť, to bolo presne to, čo jej celý život chýbalo.

,,Skoč, keď poviem teraz.“
,,A nezabudni si otvoriť padák,“ zažartoval ktosi.
,,Dúfam, že nepadneš do vodnej nádrže.“
,,Ak áno, potiahni túto šnúrku,“ vysvetloval inštruktor a slabo ju potiahol za šnúrku, čo sa jej hompáľala na hrudníku.
,,Je to zároveň vesta. Nafukovacia.“
,,A neodopínaj si popruhy počas letu!“ zakričal pilot.
,,Teraz!“
,,Čo?“
,,Že teraz! Máš skočiť!“

Ukázala vztýčený palec a skočila do prázdna. Nečakala ju dlážka a ani tvrdé buchnutie, ako v podvedomí čakala. Oklamala svoje reflexy, oklamala svoje telo. Každá jej bunka bola napustená adrenalínom a chvela sa od toho zázraku, ktorý prežívala. Lietala, konečne lietala a nepotrebovala na to ani krídla a ani padák.

Ozaj, padák.Bláznivo sa zasmiala a odopla si popruhy, ktoré ju zvierali. Batôžtek s padákom, ktorý mala prevlečený cez ramená vypustila do vzduchu. Zostal kdesi vysoko nad ňou, pretože bol oveľa ľahší ako ona. Už žiadne reťaze a popruhy, ktoré by ju zvierali a obmedzovali. Už žiadne trápne druhé šance a chvíle na rozmyslenie. Z tohto už nevycúva.

Vedela, že má ešte takú minútu, maximálne dve. Viac padať už nebude a ak bude mať šťastie, naozaj padne do nádrže, utopí sa a jej telo nikto nikdy nenájde. Strašne sa štítila myšlienky, že by sa jej niekto dotýkal, i keď by bola po smrti a necítila by to. Predstava, že by sedela spopolnená v urne na rímse ich obývačky, bola morbídna a nechutná. Na zvracanie jej bolo už len z mramorového hrobu, nechutne drahého a popísaného zlatavým trblietavým písmom. Naša drahá dcéruška, sestrička, neterka a kamarátka.

Naša.To slovo ju tak iritovalo. Nepatrila predsa nikomu, len sama sebe. Každý si ju privlastňoval, matka, otec, priateľ, kamarátky. Akoby bola nejaký pes na šnúrke, ktorého si podávajú z rúk do rúk milióny ľudí, ktorý majú potrebu ju ťahať na rôzne smery do všetkých možných dimenzií. Nech ju aj roztrhne, hlavne, že ostatný sú spokojný.

Teraz ju roztrhne naozaj, zostane z nej len mastný fľak, špinka na kontinente, rozpleštený komárik na kapote rozhorúčaveného auta, zdochlina mačky oprostred sebeckej diaľnice – skrátka nič. Bože, to znie ale nádherne!

Nihilisticky a spokojne sa usmiala ,,Nočná mora na dne zaváracieho pohára.“

Škoda, že jej posledné slová nikto nepočul, okrem vody, do ktorej špľachla plnou silou.

 Blog

10 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu