Ak ľúbiš ženu.

Vytlakované
spustošené
trpko pádne
kapilárne.

Venušine
hnijúce básne
a prázdne dlane
falošnej vášne.

Rozhodne
sú to nezbedné
nepochopiteľné
príliš ženské
ženské.

Tie čo klamú,
tie čo rebrá lámu
a robia drámu
svetového rámu.

Ale prečo?

Ženu treba milovať,
v lone si ju pochovať,
na perách odchovať
a pred útesmi podržať.
(Majú tenké kostičky na pády.)

Lebo je ako kov,
za horúca sa má ukovať.
A bude takou,
ak dáš jej krídla vtákov.

Žena, to je tvoja rukoväť,
ktorá bráni všetkú tvoju česť,
ak ju ceníš, nečaká ťa lesť
a pôjde s tebou i na kraj svet.

Ona je tou zemou, ktorou stúpaš,
ona je dažďom, ktorý ťa zmáča,
ona je vetrom, v ktorom sa strácaš.
Ona je cesta, ktorou sa kráča.
(Jednosmerne, až do konca.)

Ak plače a odháňa ťa,
tak v skutočnosti objať chce.
Ak uteká, uchopiť sa nechce,
i tak stále potrebuje ťa.

Je to kniha nepísaných pravidiel,
sága nekončiacich sa diel,
roztrasená krivka tvojej litery
brázdiaca prázdne medzery.
(Riadkov tvojho života.)

Ona je ten správny tón,
tvoj úsmev, tvoj ston,
tvoja sila a zároveň slabina
nie je to len prázdna vidina.

Ak ľúbiš ženu,
neľúb ju na smenu,
neľúb už inú,
ľúb len tú jednu.
Práve tvoju ženu.

 Blog

20 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu