Vám poviem o básni,
ktorá už čuší v stráni,
zapadnutá čírim prachom,
obrastená žabím machom,
v rozklade, v smrade,
proti vláde, zrade.
Ono.
Autorka, ktorá nemala nič,
ani slzy pre plač, ani cit,
ktorá si tkala v srdci pavučinu,
zaplátanú na mieste toho činu,
kde ju bodol hrdzavý hrot ostňa,
odumrela jej tam totiž chlopňa.
Dostala vtedy PN-ku.
Prišla o všetkú plnku.
Ono.
Vtedy napísala krajec básne,
ktorú napísalo pero vzácne,
so špecifickým atramentom,
s nenávisťou a s mementom,
napísala pár zosadlých veršov,
sypajúcich sa z flaštičky liekov.
Myseľ mala triezvu, lepkavú,
prehnitú, na infekciu chytľavú,
umierajúcu na neumierajúce.
On.
Ako knihovník študoval spisy básní,
opustený v tmavej veži, pán prevážny,
pri knôte sviečky si čítal skrúcanosti,
a tu – zbadal – ju - jej trpké básnivosti.
Strnulo mu srdce, zmysel neznámy zaplavil,
zbalil veci, uzamkol vežu a za ňou sa odplavil,
išiel niekam do neznáma.
Kto je tá zvláštna neznáma?
Tá poetka jemná, nepoznaná?
Ona.
V tej ónyxovej tme, úplne bez seba,
zračila zrazu dve nebá,
ocitla sa knihovníkovi zoči-voči,
slzy niekoľkoročné vytiekli jej z očí,
dostala chuť plakať, došlo jej clivo,
predsa jej len srdce celé neuhnilo.
A jej báseň?
Zavretá, odsúdená k smrti,
do zabudnutia sa ticho rúti.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
otvoreneokno
23. 10.októbra 2010 21:57
ónixovosť ma dostala.
Napíš svoj komentár