Zdvihla si hlavu z kolien. Na lístie dopadol bledomodrý lúč svetla, ktorý ti kĺzal hore po nohe, od stehien až k bruchu. Nakoniec si sa ocitla celá vo výslní. Zaclonila si si rukou oči, keď ti začal malý modrý plamienok tancovať pred očami. Bol tak jasný a pálčivý.
,,Čo si?“
,,Bludička,“ zachichotalo sa svetielko ,,Pomáham ľuďom, ktorý sa stratili v lese.“
,,Bludička?“
Svetielko od teba odstúpilo a začalo sa zväčšovať a naťahovať. Jeho obrysy a tiene sa zhmotňovali a formovali do postavičky mladej ženy. Svetlo, ktoré z nej vyžarovalo, už nebolo tak pálčivé, pretože sa presunulo za sklá lampášu v jej rukách.
,,Nikdy si nepočula o bludičkách?“
,,Mýtus,“ zamumlala si na pol úst, pričom si nevedela spustiť zrak z modrého svetla v lampáši a z jej bosých nôh, ktorými rozkošnícky mrvila v bahne ,,Ževraj,“ dodala si.
,,Tak poď,“ podávala ti ruku, aby ti pomohla vstať ,,Zavediem ťa.“
,,Kam?“
,,To je prekvapenie. Nasleduj ma. Budem hneď pred tebou.“
Išla si za svetielkom z jej lampášu a za šticou bielych vlasov, ktoré sa jej hojdali zo strany na stranu. Vôbec sa za tebou neobzerala, mala istotu, že ju nasleduješ. Keď si spomalila, počkala na teba a nechala ťa vydýchať.
,,Pichá ma v boku. Koľko ešte pôjdeme?“
,,To záleží od toho, ako ďaleko chceš ísť,“ v jej hlase si počula úsmev.
,,Čo najďalej.“
,,Utekáš?“ jej ruka držala lampáš vysoko nad hlavou, aby ti videla do tváre. Neuhla si pohľadom, keď sa jej mŕtve oči zapichli do tvojej tváre. Až teraz ste stáli jasne oproti sebe a mala si šancu si ju poriadne obzrieť. Prekvapilo ťa, že vyzerá tak... neurčito. Rozmazane. Ako plamienok, taký trochu roztrasený a bez kontúr.
,,Nie. Vlastne áno. Neviem.“
,,Môžem ťa doviesť tak ďaleko, že ťa už nikto nenájde. Nikto, kto by ti ublížil,“ oči mala zoširoka vypúlené ,,Len mi musíš veriť,“ natiahla k tebe dlaň v bielom čipkovanom rukáve. Prijala si ju a preplietla s ňou prsty. Na to, aké mala tenké a lepivé prsty, mala silný až bolestivý stisk. Paralyzovalo ťa to. Niečo v tebe bolo vydesené a chcelo od nej utiecť. Ale väčšia časť teba túžila ostať s ňou. Nechcela si byť sama v tme.
,,Mne môžeš veriť,“ upokojovala ťa kolísavo, keď videla, že si na pochybách ,,Po toľkých sklamaniach sa bojíš dôverovať. To je pochopiteľné.“
Zadrhlo ti v hrdle: ,,Nepoznám ťa. Nemôžem ti veriť.“
Tmavý les na teba doľahol plnou silou. Zrazu si sa nevedela poriadne nadýchnuť a okolo teba sa čoraz viac rozmazávalo. Akoby ti niekto šplechol do očí sivý atrament, ktorý sa ti nevedel vyplaviť. Jediné, čo si videla jasne, bolo jej modré svetielko, ktoré priťahovalo tvoj pohľad čoraz viac.
,,Ak chceš, premením sa na niekoho iného.“
,,Čože?“
,,Ako bludička mám schopnosť zmeniť svoju podobu,“ vysvetľovala ti ,,Zväčša na niekoho, kto je nám veľmi blízky.“
,,Ale...“
,,Len mi ver,“ oči jej tmavli, vlasy tiež ,,A všetko bude dobré.“
Tuho ti stískala dlaň. Už nie bludička. Ale ona.
,,Tak dobre,“ prikývla si bezradne, pretože osobe, ktorá stála pred tebou si nikdy nedokázala povedať nie ,,Veď ma.“
,,Budeme tam za chvíľočku. Len sleduj moje svetielko a pevne sa ma drž.“
Krajina sa postupne menila. Stromov ubúdalo a o nohy sa ti začali obtierať trstiny a pálky. Tráva pod vašimi nohami už nebola tvrdá a pevná, ale blatistá a pokropená machom. Zacítila si známy hnilobný pach. A skôr než si si stihla uvedomiť od čoho pochádza, zapadla si do jedného z močiarov.
A hoci si sa bludičky pevne držala, vaše ruky sa okamžite pretrhli. Nie preto, lebo by bola prekvapená zlomom situácie a nepripravená udržať tvoju váhu balansujúcu pri okraji, ale preto, lebo ťa do toho močiara bez akýchkoľvek výčitiek svedomia pustila.
***
Bludička ti však z neho nepomohla. Znova sa zmenila na plamienok. Vznášala sa vo výške tvojich očí a zvedavo sa na teba dívala. Lampáš mala prasknutý na zemi a svetielko z neho vyprchalo. Nedalo sa jej vyčítať z tváre, čo si myslí. Či je šťastná, alebo smutná, či to bolo plánované, alebo to urobila naschvál.
Možno to ani celkom nechápala. Nechápala, že ťa stráca a že sa utopíš, len čo klesneš pod hladinu. Alebo jej to bolo jedno. Nikto nevedel. Ty si nevedela.
Nemyslela to v zlom, len nevidela zmysel v tom, že by niekoho zachraňovala, niekomu pomáhala. Do lesa predsa vždy prídu ďalší pocestní, ktorí sa dajú lapiť na jej svetielko a ktorí ju budú nasledovať až sem. Ľudia vždy prichádzajú a vždy odchádzajú. Je to zacyklený kolobeh, ktorý sa nemení a pre ňu nebolo nič nové, že niekto odchádza. Bola zvyknutá.
,,Prečo?“
,,Som bludička. Bludičkám nesmieš veriť. Nikdy.“
,,Hovorila si, že si dobrá.“
,,To som nikdy nepovedala,“ odpovedala a hravo ti preletela ponad hlavu ,,A som len svetielko. Nie som človek. Nemám pocity.“
***
Bludička nie je smutná, to nie. Len nie je šťastná. Cíti ničotu. Prázdno.
A hlad.
A ako veľmi nás priťahuje jej svetielko, tak ju priťahuje naša duša. Bludičky dušu nemajú a preto bývajú fascinované dušou človeka a vlastne všetkým živým. Ľudská bytosť má však špecifickú dušu, sýtu a plnú emócií, ktoré sú prchavé a riedke. Väčšinou je duša ucelená a nedá sa k nej ľahko dostať. Pre Bludičku to však nie je problém.
Duša je najzraniteľnejšia, keď má človek strach. Vtedy sa z duše dá odtrhnúť najväčšie sústo a vtedy sa dá i najviac poškodiť.
A práve preto bludičky používajú močiare k tomu, aby vyvolali v človeku strach a postupne z neho vysali všetky pocity, čo sa v ňom nachádzajú.
I dušu.
Len vtedy sú bludičky šťastné. Keď sa cítia plné pocitov. Ľudských pocitov, ktoré vo svojej obeti tesne pred smrťou vyvolali, aby sa nimi mohli kŕmiť a prežívať z nich. Nemôžu si pomôcť. Ich bezcitnosť sa baží po pocitoch, ktoré by nikdy samé o sebe nemali.
Jediný zmysel života pre bludičku je byť plnou a živou. Aspoň na chvíľočku.
Keď sa topíte v hustom zakalenom bahne, do ktorého vás doviedla, mieša sa vo vás mnoho protikladných pocitov. To bludičku teší, pretože len tak sa môže poriadne najesť. Vystrieda sa vo vás celá paleta emócií a nakoniec to všetko skončí už pri dobre známej zatrpknutosti, ktorú ste iste zažili v živote už nespočítateľne krát.
Ponárate sa čoraz hlbšie a strácate sa v prázdnote, ktorá vás postupne napĺňa až po okraj. Neviete prečo. Pýtať sa je zbytočné. Dôvody, príčiny a následky. I tak by ste to nepochopili a ona nevysvetlila. Proste to tak je.
A keď vám močiar konečne zapchá ústa, je vám to už všetko dokonale jedno, lebo ste prázdny a smrť je vám blízka ako ešte nikdy predtým.
Prázdny rovná sa byť mŕtvy.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
lolitahaze
1. 12.decembra 2012 02:46
geniálne
Napíš svoj komentár