Toto mesto je tak preplnené ľudmi, ktorí sa stále niekam ponáhľajú. Do práce, do školy, ku lekárovi – faktom je, že sa nikdy nezastavia. Akoby ich neustále poháňal zajačik Duracell. Kľudne môžte ísť do starého mesta so psom, ktorý hopká ako malá retardovaná gazela a revať pri tom.
Bratislava si nikdy nevšimne, že plačete. Vaše slzy vypije Dunaj, ktorý je z roka na rok špinavší. Ak sa zastavíte uprostred chodníka s tým, že si potrebujete utrieť sopeľ, ľudia do vás drgajú a šťuchajú a na malý moment sa cítite prebytočne. Akoby vám chceli povedať, že namiesto vás by tu mohla stáť radšej nová pouličná lampa. Tu si ľudia potrebujú drgnúť, je to jediné, čo vedia robiť zo srdca. Neobídu vás.
Bratislava sa mi zdala nádherné plná, keď si tu bol. Plná tvojho úsmevu a nežných slov. Tvojich dlaní, ktoré mi hladili líca a vlasy. Dýchala som vôňu tvojho inzulínu a všetky nedostatky ako rozbitá lavička a počmáraná MHD-čka zakryl oblak mojej slepej lásky. Mesto chradlo zo dňa na deň čoraz viac a ja som si to nevšimla – vďaka tebe. Akoby si bola víla Zvonilka, ktorá všetko poprášila kúzelným prachom, až všetko odletelo a na zemi sme ostali len my dvaja.
Dneska sa mi otvorili oči.
Samozrejme, zas si tu nebol. Nemám už ani silu predsviečať ťa, alebo sa ťa niečo opýtať. Posledné štyri dni mi to bolo dosť jedno. Tvoj kúzelný prach prestal účinkovať a ja som sa ráno zobudila do čierneho, škaredého a špinavého mesta. Všetko to na mňa padlo. A ja som si uvedomila, že ty mi takýto nechýbaš. Že ťa takéto nechcem. Že už je to vlastne dosť dlhá doba, čo sme boli tak naozajstne šťastní. Že už nemám silu na tvoje prázdne gestá a ešte prázdnejšie slová. Že si špinavý ako toto hlavné mesto.
Pohltila ťa Bratislava a rozcupovala na zvera, alebo z teba láska poopadávala ako fasáda zo starého domu? Čo sa stalo, prečo sa spúšťame po tak nebezpečnom tobogáne smerujúceho do kýbla hnoja a črepov od rozbitých porcelánových bábik?
Zajtra je to prvý krát, čo sa neteším, že prídeš. Bol si jediný človek, čo zaplňoval moje mesto a moje srdce. Bol si jeden človek z toho pol milóna, čo ma robil šťastnou. Potom všetkom čo sme prežili, mi je nenormálne do plaču z toho, ako si sa zmenil a ako som sa zmenila ja. Máš pravdu, už to nie je ako predtým. Je to len horšie.
Nie som šťastná v tomto meste. Chcem ísť preč.
Chcem už všetko toto trápenie skončiť. Všetky tie noci preplakané do trička, všetky tie dni mrazivej ignorácie z tvojej strany, všetky tie tvoje „prepáč“ a „ja sa polepším“, všetky tie sľuby a excesi, všetko to prázdne mlčanie, ktoré by sa dalo nahrať už na pätnáste CD-čko.
Doteraz si utekal ty.
Teraz už utekám ja.
A je na tebe, či budeš odhodlaný si ma chytiť.
(ak ešte máš vôbec nejaké odhodlanie)
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
smajdalf
1. 4.apríla 2012 21:59
jeden clovek, z toho pol moliona...
3
"... do plaču z toho, ako si sa zmenil a ako som sa zmenila ja. "
Ľudia sa nemenia, to bolí tá realita ktorú uvidíš keď už nebudeš mať oči len pre jednu osobu.
Ľudia sa nemenia, to bolí tá realita ktorú uvidíš keď už nebudeš mať oči len pre jednu osobu.
4
Kým to bolo o Bratislave, páčilo sa mi to veľmi. :/ škoda.
Btw, len tak štatisticky, v BA je cca 400 000 stálych obyvateľov (200 000 má Petržalka osamote) a 100 000 ľudí do BA dochádza za prácou, školou a pod a majú tu prechodný pobyt.
Btw, len tak štatisticky, v BA je cca 400 000 stálych obyvateľov (200 000 má Petržalka osamote) a 100 000 ľudí do BA dochádza za prácou, školou a pod a majú tu prechodný pobyt.
Napíš svoj komentár