Na rovinu som povedala, nech to ani jeden z nich neskúša, že fyzické utrpenie v žiadnom prípade nie je východisko, plus som dodala pár hrozieb, že im zhabem cigy ak to urobia a pár klišé viet o tom, že to majú niekomu povedať ak sa tak učiní.
Jeden prikývol. Druhý len hľadel do zeme.
Bola som hladná. Jeden z nich mi dal svoju desiatu. Maslový rožtek zo zeleninou a šunkou. Kopala som spokojne nohami do vzduchu a sledovala okoloidúce autá. Obhryzávala som pečivo a blažene sýtila svoj nepravideľne kŕmený žalúdok.
,,Nebude vadiť tvojej mame, že plytvem jej paradajkami?“
Skôr než stihol niečo povedať, koliečko paradajky som z obloženého rožteka vyhodila preč.
,,Robil som si ju sám. Nebude mi to vadiť. Moja sestra tiež neznáša paradajky.“
,,Robíš si desiaté?“
,,No. Hej.“
Mlčali sme a jedli ďalej.
,,Iv?“
,,Hmm?“ zamumla som s plnou hubou a naznačila som mu, nech chvíľu počká, kým dožujem ,,No?“
,,Ja sa režem.“
Mohol to povedať aj inák.
Slová ostali visieť vo vzduchu ako priklincované. Prestala som jesť. Prestala som kopať nohami. A začala som ľutovať tú vyhodenú a zmarenú paradajku a prišlo mi nevýslovne blbo z toho, že som to urobila.
,,Ale prečo?“
,,Neviem. Mám depresie.“
Depresívni ľudia sa priťahujú ako dva magnety s rozdielnym nábojom.
,,Nerež sa.“ dostala som zo seba.
,,A prečo nie?“
Toto sa ľudia v depresii vždy pýtajú. Väčšinou im neviete odpovedať. Keď im aj niečo odpoviete, vyvrátia vám to. Tu nie je žiadna odpoveď správna. Nie odpoveď, ktorá ma na konci vety ako interfunkčné znamienko bodku.
,,A prečo áno?“ vyštartovala som do protiútoku.
,,A prečo nie?“
,,Neodpovedaj mi na otázku otázkou,“ zavrčala som.
,,Ale však ty robíš to isté,“ namietol.
,,Ja môžem, ja som totiž staršia,“ napadlo ma ako skvelý dôvod ,,A teraz mi skús odpovedať pravdivo na moju otázku.“
,,Ja neviem. Vyplynie to zo situácie.“
,,Hmm. Správna odpoveď. Ale čakám za tým niečo viac.“
,,Som smutný. Cítim sa smutne.“
,,Ale prečo ti smutný. Čo ťa trápi?“
,,Všetko.“
Posunula som sa ku nemu ,,Je to kôli mne?“
,,Trochu,“ povedal bez toho, aby sa mi pozrel do očí.
,,Prepáč. Ale ja za tým nestojím. Nie toľko. Je tam niečo iné.“
Turbovala som si mozog, čo by sa mohlo s ním diať. Rozhodla som sa vychádzať zo svojich skúseností a ísť na to vylučovacou metódou.“
,,Máš rodičov alkoholikov?“
,,Nie. Ale istý –holoci to sú.“
Nejak mi to nedochádzalo ,,Čože sú?“
,,Veľa pracujú. Mama nie je skoro vôbec doma. A keď je nevšíma si ma. Otec je na služobke. Skoro stále. Ten mi tak ani nechýba. Ale chýba mi mama.“
,,Hm,“ zamumlala som. Už mi bolo všetko jasné. Akoby to bolo všetko vysvetené neónkami. Chlapcova mama nemá na chlapca čas. Bodka.
,,Chýbajú mi jej desiate.“
,,Ale však si vieš urobiť.“
,,Ale od mami je to lepšie. Také. Maminovské. Tie moje tak nechutia.“
Pokrútila som hlavou ,,Mamu ti nahradiť nemôžem. Ale zajtra ti donesiem desiatu, ak chceš.“
Usmial sa ,,Môžem ťa objať?“
,,Nóóó.“
Čo som mala robiť. Dovolila som mu to.
Objal ma a vložil mi tvár na plece (a dostal tak fajnový pohľad do môjho výstrihu). Stískal ma ako plyšového macka. Jemne. Opatrne.
,,Och,“ vypotila som zo seba. Pôsobilo to na mňa zvláštne. Akokeby som mala byť zrazu stabilnou sochou, ktorú niekto objíma preto, aby z nej načerpal silu. Tak takéto to je.
Rozplakal sa.
,,Och,“ ozvala som sa znova ,,Kuriatko moje, neplač.“
Kde sa to vo mne berie? Kde je tá Ivana čo každému drbe do života a pochováva ho pod čiernu zem?
,,Musím.“
Hladkala som ho po vlasoch. Po tej štetinatej kefke, čo na hlave mal. Bolo to príjemné.
,,Prečo?“
,,Máš úžasné prsia. Neznášam tvojho frajera.“
Preklopila som tvár ku nebu, on ma stále objímal a ja som sa zo srdca rozchechtala.
,,Zlé kura! Zlé, zlé, zlé!“
,,Nemyslel som to tak. Pôsobíš tak majestátne a vyrovnane. Máš mäkké a veľké prsia ako každá správna mama.“
,,Ďakujem, práve som sa urazila,“ ozvala som sa rozhorčene ,,Sú malé!“
,,Tým že ich dávaš do B-čkových podprseniek to nezakryješ,“ šťuchol ma pod rebro a prestal ma objímať. Zarosené okuliare si utrel lemom trička ,,Fajn. Poďme.“
,,Sľúb mi, že sa nebudeš rezať.“
Pozrel na mňa ,,Nebudem.“
Ale v kútiku duše som bola pripravená aj na to, že tento sľúb poruší.
Doniesla som mu desiatu. Nemožne rozkrojený rožok natretí nerozotretým maslom, s padajúcim syrom a utekajúcimi kolečkami klobásy. A dala som mu tam aj kopu trávy (čítaj: zeleniny), aby bol spokojný a nesťažoval sa, že doňho tlačím prázdne kilokalórie, ktoré ho ani nezasýtia.
Hanbila som sa. Oproti jeho dokonalým rožkom, ktoré boli rovnomerne rozkrojené na dve časti, starostlivo natreté maslom od začiatku až po koniec, úhľadným paradajočkám, plátkovému syru a šunke, ktorá bola starostlivo poskladaná, aby nevyčnievala z rožka von, to bol trapas.
Zhltol to (chalani len hlcú, chápete to?) a usmial sa.
,,Nesmej sa. Neviem si robiť desiatu.“
Stále sa usmieval.
,,Hej!“
,,Bola to tá najúžasnejšie desiata akú som kedy jedol.“
A vo mne čosi mamičkovské spokojne zapriadlo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
hereiam
20. 1.januára 2011 20:52
odkiaľ berieš takéto nápady?
3
to je dokonalé, z ženy, ktorá nikdy nebola mamou sa stala starostlivá osoba, ktorá miluje svojich priateľov
5
"Čo ťa trápi?“ ,,Všetko.“ - hm.
sluby sa davaju,potvrdia,len preto, aby niekoho uchlacholili.poznam to (z vlastnej skusenosti).
sluby sa davaju,potvrdia,len preto, aby niekoho uchlacholili.poznam to (z vlastnej skusenosti).
Napíš svoj komentár