Čiarky

Dneska som tam bola opäť.

S rukami hlboko strčenými vo vreckách bundy, s hlavou strčenou pod obľúbenou čiernou baretkou a pásikavou taškou prehodenou cez plece. Stála som a dívala som sa. Na pomaľovanú stenu, na ktorej sa vybúrili mladí ľudia, ktorí chceli niečo po sebe zanechať, alebo sa len proste vykresliť, keď ich život fackal cez obe líca a na ich krik a žiadosť o pomoc nikto nereagoval.

Boli tam kresby, boli tam graffiti, boli tam popisky, ktoré nečítala žiadna osoba, pre ktorú boli pôvodne písané a boli tam čiarky. Tisícky čiarok.



Bola to stena nárekov.
Každý deň som prišla k nej a urobila fixkou čiarku, čo sme sa nevideli. Tých čiarok tam bolo more. Toľko dní tvojej neprítomnosti. Toľko bolesti. Toľko chvíľ, čo sme mohli byť spolu.

Dneska som tam bola opäť a dotýkala som sa bruškom prsta každej jednej čiarky čo na stene bola.
,,Kde si?“ zašepkala som do steny ,,Čakám tu na teba. Už celú večnosť. Tak kde si?“
A odpoveďou... len ticho prerušované šušťaním stromov a vŕzganím hojdačiek vo vetre. Nie tvoj hlas, ktorý ma upokojuje, že pri mne ostaneš navždy. Nie tvoja dlaň na mojom ramene.

Čo mohla urobiť bezmocná osoba, ktorá bola sama a ktorá ťa milovala najviac na svete? Iba pripísať ďalšiu čiarku a stratiť sa vo víre dní, ktoré sa na seba, bez tvojej prítomnosti, podobali ako vajce k vajcu.

Ďalší deň bez teba. Ďalší deň, čo som čakala s pohľadom upretým na vchodové dvere. Žiadny dôvod sa usmiať – iba vzduchoprázdno obťažkané spomienkami na teba a na to, ako si ma objímal okolo pása keď sme sa pretekali v bozkoch.
Na to, ako si ma škrabkal po chrbte, kým ja som sa rozospatá mrvila v perinách. Na to, ako ma tvoje drsné strnisko hladilo po všetkých zákutiach tela a tvoje prsty sa s kúzlom bludičky strácali v mojich vlasoch.
Na to všetko...

Rukou som zašmátrala do tašky a vytiahla fixku.

Najprv som preškrtla to okázalé Ičko a Mko, ktoré sa údajne rovnali srdiečko. Srdiečko som zúrivo začarbala. Cúvla som o krok dozadu, hrdá na svoju novú prácu, ale ako som to uvidela, len sa mi podlomili kolená, už beztak zrazené realitou, k zemi.

Takto to nemalo nikdy skončiť. Nemalo to skončiť tak, že naše pôvodne červené srdiečko, vymyté dažďom na ružové, sa jedného krásneho dňa naschvál prekryje silnou vrstvou čiernej farby. Naše mená mali byť naveky spolu v jednom riadku. I a M. I a M. I a M.

Ale niekedy sa nedá donekonečna čakať.
Je to ako väzenie.

A potom...
A potom...

A potom som odišla a fixku zahodila do koša na komunálny odpad.

Už nikdy nebudem počítať dni, ktoré som bez teba. Nikdy.

 Blog

21 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu