Voniam veľkoskladom a inými čínskymi kravičkami. Je nás státisíce na jednej polici a čakáme, kým nás nezoberú malé čiernovlasé žienky a nehodia do kartónovej škatule a následne pošlú leteckou dopravou niekam do sveta. Prázdne miesta po poslaných kravičkách zapĺňajú nové hráčky, to jest zelení draci, ktorým z papule trčí ovisnutý flyšový jazyk. Čím bližšie ku mne draci sú, tým bližšie som ku... ako im to hovoria? Deťom. Drakov sa nebojím. Sú neškodní a plachí, majú strach, či ich vôbec niekam pošlú, pretože nie sú kvalitní.
Ani ja nie som zrovna moc kvalitná, ako tak pozerám. Občas jednej z nás vypadne tu plastové oko a tam rozpára brucho, pretože sa zachytí o trčiacu uhlicu, čo je za poličkou. Krava by si pomyslela, že keď sa pokazíme, tak nás ešte opravia, kým sme ešte v blízkosti výrobnej haly. Ale nie. Za tých pár centov, čo tu majú krajčírky, sa nás neoplatí opravovať. Oni si svoju prácu urobili a nemajú sa prečo s nami ešte paprať. Preto veľa z nás skončí v koši, alebo si nás niektoré ženy zoberú a dajú nás svojim čínskym deťom. Je to lepšia varianta, ako skončiť v koši, ale všetky by sme i tak radšej túžili vidieť nový svet.
Ale zatiaľ musíme čakať. Cez deň sledujeme ako sa do výrobnej haly hrnú pracovníci, na obed ich vidíme chlípať rezancovú polievku, alebo jesť ryžu paličkami z malých hlbokých tanierikov. Večer všetci odchádzajú preč a na ruku dostávajú pár mincí od zvláštneho vysokého uja v obleku. Tých peňazí nie je veľa. Majú naozaj malý plat. Dokážu z toho vôbec vyžiť?
A večer posledný zatvára dvere a zhasína dlhú halu. Je zvláštne sledovať ako praská a zhasína dlhý rad žiaroviek podĺž políc. Každá žiarovka pred vypnutím tak čudne pukne. Tých puknutí som napočítala okolo tisícdvesto, ale môžem sa mýliť, pretože tie šťuknutia idú veľmi rýchlo za sebou. Keď zhasne žiarovka v našom rade G87, naše plastové očká sa ponárajú do hlbokej tmy, i keď sme ževraj krajina vychádzajúceho slnka.
Čakanie je niekedy tak dlhé a tak prázdne. Občas sa cítim smutne, že neviem pohnúť kopýtkami a jednoducho utiecť. Utiecť preč. Že som len malé vatové niečo uväznené v nehybnom plyše. Ale blýskavé podlahy hračkárstva sú už konečne aspoň trošku blízko. Už len pár stoviek kravičiek predomnou a vyrazím aj ja.
Pokiaľ sa teda nepokazím a ja neskončím v koši medzi čajovými lístkami a zbytkami ryže.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
flussica
8. 3.marca 2012 22:33
Veľmi dobre.
Napíš svoj komentár