Everybody forgets everything what they need to forget

,,Možno by si mu mohla odpustiť."
,,Ja už som dávno odpustila. Ale to neznamená, že s ním chcem mať v živote čokoľvek ešte spoločné."

Zabúdame.

Nie preto, lebo by sme chceli, ale preto, lebo musíme. Ak chceme prežiť a ísť ďalej, ak chceme byť ešte raz niekedy šťastní, tak musíme zabudnúť, eliminovať to, nechať to zomrieť - nechať zomrieť časť nás.

Vymazať spomienky, vymazať minulosť, vymazať všetko, čo nás ťaží a topí - a nechať to za sebou. Odísť od toho preč a neobzerať sa za seba. Zavrieť pred tým oči a nedívať sa, nie skrz to.

Opustiť.

Nie je to prvý krát, čo som to urobila. Pred tebou som to už raz spravila. Tiež to bolo skôr z nutnosti ako z toho, že by som chcela. Ale konala som správne, urobila som to najlepšie, čo som mohla spraviť - pre seba. A verím tomu, že teraz to robím tiež.

Nedávam šance na opravu, neverím im.
Neviem totiž odpúšťať, ani nemám silu a chuť postaviť sa im a tiež to chcem mať čo najrýchlejšie za sebou. Takéto veci treba nechať tak.

Pokojne ma nazvi zbabelcom. Asi ním som.

Neverím, že ak niečo odíde a rozplynie sa v čase, že by sa to mohlo vrátiť. A ak aj áno, už to nebude ono a nebude to také isté, bude to len zlomok z toho pôvodného - postráda to to kúzlo a tú nežnosť čo to malo v sebe kedysi. Je to prázdne a pokazené.
Zničené.

,,Je divné, že veci čo sme mali predtým tak radi zrazu pôsobia tak prázdne a zúfalo. A zrazu k tým veciam nič necítime, pričom vieme, že kedysi sme ich milovali."

Šalela som z toho. Zúrila, kričala, plakala a smútila. Bola som dotknutá, zničená a na konci síl.
Nemysli si, že to bolo také ľahké a jednoduché ako sa to môže na prvý pohľad zdať. Možno som sa vtedy usmievala, ale to neznamená, že som bola v poriadku.

Trvalo to týždne, mesiace, rok a viac. A verím, že to ešte chvíľu pretrvá. Ale už nie dlho.

,,Sú ľudia, ktorí vo svojej bolesti prežívajú naďalej. A sú ľudia, ktorí zabudnú, aspoň sa teda tak tvária a idú bez slova ďalej."

Tlačila som všetko, čo mi ťa pripomínalo, do najhlbšieho a najtemnejšieho kúta v mojej hlave. Nedovolila som si na teba myslieť. Spálila som ťa na popol, ktorý potom vietor rozfúkal do diaľav. Nie je mi to ľúto. Nepripúšťala som, že chýbaš. Nepripúšťala som, že potrebujem.

Chcela som ťa vymazať, zámerne a naschvál, všetky spomienky, všetky tie pekné zážitky - teba celého. Tvoj úsmev, tvoje oči a všetko čo si mi kedy povedal a dal.
Už si neviem ani vybaviť tvoju tvár a tvoj hlas. Ani to ako si sa smial. Ani nič. Nemáš podobu. Si len veľmi chabá a vyblednutá spomienka a tak to má byť.

Nechcem aby si bol vo mne. Nechcem aby si bol pri mne.

Nechcem aby si bol.

Znie to zvláštne, ale keď na teba nemyslím a nespomínam, keď nie si v mojej hlave a neviem ti prísť na meno niekoľko dní po sebe - vtedy som naozaj šťastná. Pomáha mi to. Lieči ma tvoja neprítomnosť, tvoja neexistencia.

Je mi takto dobre. Bez teba.
Cítim sa fajn a odstupom času sa mi podarilo tvoju žalostnú neprítomnosť nahradiť niekým iným - niekým lepším. Spočiatku som si hovorila, že je to hlúposť, že nikto lepší po tebe už nepríde. Ale prišiel.

,,Možno veci čo nečakáme sú tými najlepšími, čo nás v živote môžu stretnúť."

Bude to šesť mesiacov čo ho poznám a som nútená uveriť tomu, že dobrí ľudia existujú. A i keď mám stále strach sa úplne na niekoho naviazať a byť prístupná, pomaly sa roztápam. Tá ľadová vrstva ktorou som sa ohraničila začala praskať.
Šesť mesiacov mu trvalo opraviť ma, zaplátať tú dieru po tebe. Šesť mesiacov trvalo kým som mu začala trochu dôverovať a kým som mu dovolila podísť ku mne bližšie.
A teraz som neskutočne šťastná, že takého človeka mám pri sebe.

Nie je slaboch ako ty.
Je to úžasný človek. Dobrý, láskavý, plný úcty k tým čo má rád, plný ochoty. Mrzí ma, že mu to nedokážem vrátiť, ale strach stále zväzuje.
Nie je náhrada. Je moja súčasť.

Nemyslím, že ti niečo dlžím. Určite nie ospravedlnenie. Ale možno vysvetlenie. Tu ho teda máš.

Nie je to o pomste, hneve či inej prazvláštnej emócií - žiarlivosti nebodaj.
To je o tom, že bolíš a všetky spomienky na teba tiež.
A ja sa vyhýbam veciam, čo mi spôsobujú bolesť. Vyhýbam sa tebe.

Už nebude. Nič. A nikdy. Vieme to obaja, ale akosi cítim, že je treba povedať to nahlas, aby to bolo jasné a zrejmé.
Nebudeme my. Už nie. Je totiž koniec. A je neskoro, neskoro na nápravu - príliš veľa času ubehlo a ja som sa posunula niekam úplne inde.

Ja viem, že ty nezabudneš.
Ale mňa nenúť spomínať, pretože jediné čo si želám, je na teba zabudnúť úplne.
Už nechcem aby si akokoľvek tvoril môj život, môj svet. Už nie si jeho súčasťou. Nechcem ťa v ňom a netúžim ťa v ňom mať, si pre mňa zbytočný - si pre mňa záťažou.
Si pre mňa... spomienka.

Bez teba mi je lepšie. Oveľa.

A ak ma máš čo i len trochu ešte rád, tak to pochopíš a budeš to akceptovať. Maj na vedomí, že keď sme začínali, ničím si bol a teraz, keď končíme, ničím znova budeš.

Chcela by som napísať, že chýbaš...
Ale nechýbaš.

 Blog

20 1 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu