Pohádali sa. Nebolo to nič vážne, ale kedže ona bola neskutočne tvrdohlavá fusakľa a on so sebou nenechal zametať ako s perovou prachovkou, nestretli sa vyše týždňa. Ich maličké útočisko v podobe útulnučkej podkrovnej garzónky ostalo prázdne. Obaja z nej odišli, lebo sa obávali kontaktu toho druhého – a tiež sa obaja báli, že keby v noci sami spali na kraji manželskej postele, že by sa ich hnev na toho druhého preniesol k smútku. Ale ani jeden sa nechcel ospravedlniť – on nemal za čo a ona mu už dávno odpustila.
Ak sú dvaja ľudia zamilovaní a pohádajú sa ako psi, stále to neznamená začiatok rozchodu. Stačí len zobrať kocky poriadne do rúk, zatriasť s nimi a hodiť ich znova na stôl. Možno padnú dve šestky, možno dve jednotky. A možno padne i tá nešťastná sedmička. V podstate je to jedno. Kocky sa vždy hádžu, aj za hroziaceho rizika, že znova padne sedmička. Podstatné je to, že sa kockami hýbe.
***
Keď došla do ich garzónky, pocítila silný prievan a s ním zľadovateľý závej výčitiek. Tak strašne jej chýbal a ona sa rozhodla vrátiť, len sa bála, že prišla neskoro – tak príšerne neskoro. Položila prútený košík s čiernym kocúrom na zem, otvorila na ňom dvierka a nechala kocúra vyjsť von. Petržlen vbehol pod ich spoločnú manželskú posteľ za plstenatou myškou, ktorú si tam nechal pred odchodom a ona si ho prestala všímať.
Chvíľu dúfala, že čerstvý vzduch v byte znamená to, že je doma a že si na ňu spomenul a vyvetral, avšak potom si uvedomila, že vzduch prúdi z rozbitého okna, ktoré zdevastovala porcelánovou soškou počas ich hádky, ktorú mu pôvodne chcela hodiť do hlavy, ale našťastie pre jej slabú mušku a nulový orientačný zmysel trafila vďakabohu do obloka.
Blúdila po prázdnom byte a korektovala v ňom posledné dozvuky ich hádky – rozbité sklo z okna, pokrčené žalúzie, dokrvanú kvetinkovú posteľnú plachtu, rozosiate figúrky od šachu, zoschnuté ruže a lupene, ktoré popadali na mliečnobiely stôl. Vyzliekla sa z kostýmu a obliekla si jeho čierne tričko Iron Maiden, ktoré mal podhodené pod vankúšom. Keď si ho pritisla k nosu, zacítila chabú slankastú vôňu inzulínu a vôňu ich spoločného sprchového gélu. Cítila, že jej do očí znova zbiehajú slzy. Tak veľmi ho ľúbila, možno trochu viac, ako si on zaslúžil.
Niekto zazvonil na dverách. Tri krátke a rýchle zabzučania. Tri krát - tak to robil len on. Prudko sa otočila na pätách a rozbehla sa k dverám, ani sa nenamáhala pozrieť sa cez kukátko, kto tam vôbec stojí. S širokým úsmev rozrazila dvere. Ale nestál tam on, ale policajný dôstojník. Jej úsmev jej momente zvädol, ako tie ruže, ktoré pred desiatimi minútami hádzala do koša.
S plačom identifikovala telo na fotografiach, prevzala jeho ruksak a... košík s ryšavou mrňavou mačkou s červenou mašlou okolo krku, ktorú nepoznala. Zaklapla za sebou dvere, oprela sa o ne chrbtom a s plačom sa zviezla na zem. Za dverami počula policajtove vzdiaľujúce sa kroky a bzučiaci výťah. Fotografie jej nenechal, vraj ich potreboval na vyšetrovanie. Ale čo ešte chceli vyšetrovať – bol predsa koniec, vedela to naisto.
Mrzelo ju, že posledné, čo mu povedala boli slová nenávisti, tej najčistejšej nenávisti. Slová ,,Nenávidím ťa,“ nič iné znamenať nemohli. Mrzelo ju, že mu neposlala sms-ku, na ktorú si ráno zmyslela, ale nenapísala ju, pretože radšej bežala na električku, aby stihla do práce. Sms-ku mala nedopísanú uloženú v kontektoch. Aj ju tam našla. Stálo na nej „Milu“. Keby poslala aspoň to, rozumel by, čo mu vlastne chcela pôvodne napísať? Určite by to bolo lepšie, ako to, čo od nej počul naposledy.
***
Keď bavlnené klbko hodíte podĺž rovnej plošiny a začne sa vám odvíjať, naisto získate rovnú čiaru. Rovné čiary sú zvyčajne jednoduché a veľmi priamočiare, ale rovná čiara, ktorá svietila na monitore vôbec nenaznačovala jednoduchú a priamočiaru situáciu.
Z tlmeného bzučania preskočila pípavá iskra. Pípanie pomaly, ale isto nabero intenzity. Rozonancia sa zvyšovala. Z rovnej čiary začali preskakovať najprv maličké flyšové kopčeky a potom naostré vrcholy.
,,Máme ho!“
Keď sa hovorí, že niečo ide z kopca, zaručene si predstavíte, že niečo sa vyvýja zlým smerom a smeruje to k úplnému zahubeniu. Táto situácia však bola výnimkou nad všetky ostatné a práve tie oné kopce znamenali cestu k zlepšeniu a nádeji.
***
Píp.
Pípanie. Pravidelné upokojujúce pípanie, aké býva v nemocniciach.
Myseľ sa mi pomaly otvárala a dovoľovala mi rozmýšlať. Moje zmysli sa ospanlivo prebúdzali. Myšlienky sa mi však kolapsovito prehrávali ako na šialenej jazde nekonečne idúcej húsenkovej dráhy.
Píp.
Dneska ráno som sa rozhodol, že sa vrátim. Miloval som ju, možno viac, ako si skutočne zaslúžila. Išiel som do obchodu a kúpil som tucet ľalií a dal som ich poslať na adresu našej garzónky. Potom som išiel do útulku a zobral som prvé ryšavé mača, čo sa mi primačacilo do mojej hektickej cesty za jej tvrdohlavým ofučaným úsmevom.
Píp.
Strašne som zúril, že som nikde v obchodnom dome nevedel nájsť jednoduchú červenú stuhu, ktorou som chcel urobiť mašlu na krku tej prekliatej mačky. Čas tlačil ako nikdy predtým. Nakoniec som mačku vysotil na pult darčekovej predajne a požiadal prekvapenú ženskú pri okne, nech jej na krk zaviaže hocičo červené. Asi som na ňu moc kričal, pretože sa jej triasli pri zavedzovaní celofánovej kvetiny ruky, tak, že sa s ňou triaslo i celé mača. Bál som sa, že mi ho obesí.
Píp.
Cestou som vbehol do hypermarketu, kde som kúpil všetko, čo mi vlietlo pod ruku – od šampanského, ktoré ani jeden z nás nejak extra neobľuboval, cez množstvo drahej čokolády a sladkostí, až po prútený kôš na mačky, podobný tomu, ktorý mala na svojho Petržlena. Zaplatil som neskutočne pofidérnu a horibilnú sumu a skoro som si na tom čísle ulomil kreditku. V živote som nebol takto nervózny. Čosi mi hovorilo, že sa vraciam domov strašne neskoro a že ju tam už nenájdem.
Píp.
,,Jedno v živote nepochopím. Ako si mohol tú tonu ľalií poslať o poschodie nižšie našej susede?“
Jej hlas.
Píp.
Ach, mi o vlku a moja sladká princeznička je tu. Je tu, pri mne, nezanevrela na mňa a stále ma ľúbi. Prečo ju nevidím, preču ju len počujem? Oslepol som? Už nikdy neuvidím jej zelenavé hlbiny a roztopašný úsmev? Panebože, nedopusti, aby som bol slepý, nedopusti to, prosím.
Ten hlas...
Rozlepil som prudko oči. Udrelo mi do očí silné svetlo, preto som musel prižmúriť, lebo som nevidel nič, len mlhavé, roztrasené tiene. Nebol som slepý. Keď som si navykol na osvietenú izbu, tmavé siluety získavali pomaličky rysy a zhmotňovali sa. Ona sa mi zhmotňovala.
Chytila ma za ruku a jej dotyk bol tak nádherne paralyzujúci, že ma totálne pripútal na nemocničné lôžko odhliadnuc od zdravotného stavu v ktorom som sa nachádzal. Bol som jej vďačný, ale nevládal som jej ruku stisnúť naspäť. Akoby uhádla moje myšlienky, lebo sa chápavo usmiala.
,,To nič, miláčik, si po operácií. Kým sa ti vráti cit do ruky, chvíľu do potrvá.“
,,Som ochrnutý?“
Obzeral som sa okolo seba. Mal som v sebe pozapichovaných aspoň sto odkvapávačiek, ktoré mala v sebe kedysi aj ona, keď potratila obe naše deti. Situácia vyzerala naozaj vážne.
,,Nie, len dolámaný. Z 206-tich kostí sa ti podarilo nezlomiť len 128. Si exemplárny kúsok, lebo taký počet zlomením sa nepodaril ešte nikomu v tejto nemocnici. Dáš sa do poriadku, len to bude veľmi dlho trvať,“ keď rozprávala, do kučeravých vlasov sa jej vmotávali slzy, ktoré jej nepretržite vytekali z očí ,,Budeš musieť chodiť na rehabilitáciu, znova sa učiť chodiť a budeš chodiť na kondičné a svalové cvičenia. Ale neboj sa, budem pri tebe. Pomôžem ti.“
Pomôže mi. Aj by som sa rozplakal s ňou, ale asi som nemal v sebe ani za kvapku krvi, nieto ešte sĺz. Cítil som sa neskutočne vyčerpane a ona vyzerala ešte horšie, akokeby tisíc rokov nespala, nejedla a nepila – namiesto mojej princezničky tam bola vychudnutá a o sto rokov zostarnutá žena v mojom tričku Iron Maiden, ktoré som si zabudol pod paplónom v našej garzónke, s tmavými letokruhmi pod očami a nepôvabne zokúsanými perami.
Chvíľu sme boli ticho.
,,Bála som sa…“
,,…že prídem domov neskoro.“
***
Domov je tam, kde je tvoje srdce a ľalie poslané o poschodie nižšie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
rockmysoul
19. 9.sept. 2011 18:31
Nemám slov. Možno len...prekrásne...
Napíš svoj komentár