Ukladám knihu neochotne späť na poličku. Je posledná na sklade. Je však drahá. Mám u seba len dve eurá, akoby som hlúpo verila tomu, že jej cena klesla zázračne o tri štvrtiny ceny v priebehu jedného dňa.
Nedá sa však nič robiť, nemám dostatok peňazí. Vrátila som knihu na miesto, avšak ruka mi stále túžobne hladila obal knihy. Dráždilo ma to. Chcela som ju mať. Tak strašne som ju chcela mať.
Vrátim sa po ňu o týždneň. Ale čo ak ju medzitým niekto kúpi? Také niečo nemôžem dopustiť, ja tú knihu musím mať, musí byť moja a nikoho iného. Musí byť pekne uložená na mojej poličke medzi knihami fantasy ročník 2000. Moja. Žiadostivo a vytúžene moja.
Tá predstava mi zatemnila mozog. Zdvihla som sa na špičky, načiahla som sa po knihe a s prudkým kmásnutím si ju schovala pod mikinu. Pod mikinou som nepatrne z knihy vytriasla čip a strhla z nej čiarový kód, ktorý sa mi nalepil na prsty a následne i zroloval. Odpadky som zahodila do smetného koša a rýchlym krokom sa vybrala ku východu. Nič nezapípalo. Vyšlo mi to. Zvládla som to. Mám knihu a nič sa nestalo.
Doma som ju láskyplne vsunula do poličky na vyhradené miesto. Páčilo sa mi, ako presne pasuje do toho úzkeho pĺžiku medzi knihami – ako kus skladačky. Farebne, tématicky a ideologicky.
Trochu som sa vzdialila. Z mojej knižnice sálala neskutočná sila a narážala mi do hrudníka. Nekonečne kopce strán, štósy vežičiek krivých ako talianska Pisa a pestrofarebnosť hodná papagája Ara. Mala som množstvo kníh, ale vedomie si myslelo niečo iné – je ich málo. Tak žalostne a zúfalo málo.
Ľúbila som ich. Nebolo väčšej lásky, ako láska k mojim knihám. Vedela som, že táto láska bude večná. Knihy neopúšťajú ani nezradia, môžu akurát trochu omrzieť, ale to u mňa nehrozilo.
Tak strašne som ich ľúbila. Zbierala som ich od šiestich rokov, len čo som sa naučila čítať. Boli to stovky kníh. Niektoré som mala nechtiac i dva krát, lebo som si nepamätala, ktoré som čítala a ktoré nie.
Poslednú dobu som zháňala knihy skoro každý deň. Ani som ich už nestíhala čítať, išlo o to kvantum. V najlepšom prípade som si ich kúpila. Mala som dobrý prehľad o tom kde a kedy bývaju zľavy. Poznala som pár antikvariátov a obchodov, kde predávali knihy za zlomkové ceny – ale tam sa nedalo nájsť všetko – hlavne nie knihy z takého vyblýskaného a predraženého Pantha-Rhei. Väčšinou tam boli takzv. Odpadové knihy, buďto staré, alebo také, čo nezažili mediálny úspech u povrchných čitateľov.
V tom horšom prípade som si knihy požičiavala od priateľov a spolužiakov. Ale tie som už nevrátila. Hlavne ak sa jednalo o dobré knihy. Nikdy si ich nepýtali späť. Našťastie.
To čo som urobila dneska v obchode, som už urobila niekoľko krát. V živote ma však ešte nechytili. Načo dávajú také vysoké ceny? Musia rátať aj s tým, že sa niečo ukradne. A to napriek úžasným kamerovým systémom.
Nie som kleptomanka. Len zberateľka. Zberateľka kníh. Mám ich viac než všetky moje spolužiačky dokopy. Hrdosť mi nadúva srdce a pýcha ma núti spokojne sa usmievať. Z toho veľkého čísla sa mi až točí hlava. Tisícpäťstošesťdesiatdva kníh. Tento rok to chcem dať na dvetisícku.
Čo ma mrzí je to, že už knihy moc nečítam. Nestíham to zarovno s ich príjmom. Sú to stohy čo som neprečítala a menší trpký zlomok som ani len neprečítala stručný obsah na zadnej strane obalu. Nie je čas.
Ale zajtra si chcem kúpiť pokračovanie jednej ságy. Ani tú som ešte nečítala, len sa mi páči, ako to pekne a synteticky vedľa seba vyzerá...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
narazuvzdornaa
28. 1.januára 2011 19:02
Včera som videla 28 zväzkov Encyklopédie Britannica pri sebe.
Napíš svoj komentár