Ono to väčšinou bolo tak, že ja som bola tou, ktorú obdivovali. Ja som bola modlou. To ja som poskytovala a predstavovala ideál. Ja som bola strelkou ich života, ja som im ukazovala kam majú ísť a ja som ich viedla. Mala som svojich modlárov, ktorý ma nasledovali a moje slovo bolo pre nich posvätným rozkazom. To ja som bola vodca.
Vždy som si prisahala, že nikdy nechcem byť na ich mieste. Nikdy. Nikdy som nechcela byť modlárkou. Nikdy som nechcela byť nasledovateľom niekoho. Nikdy som nechcela byť závislá od niekoho. Nikdy som nechcela, aby sa môj život odvíjal od niekoho iného.
A potom som stretla teba a ja si to pamätám doteraz – podal si mi ruku a stisol mi ju. Tým dotykom to začalo. Bol si mladý muž, starší takmer o desať rokov a tak vzdialený všetkým mojím ideálom, ale neuveriteľne blízky mojim ďalekým cieľom. Nie, nebola to láska, aspoň nie hneď. Bol to neskonalý obdiv a neuveriteľná túžba a potreba byť pri tebe – tak strašne zúfalá a silná. Posadnutosť.
Pútal si ma k sebe. Zväzoval ma. Spájal sa so mnou. Prelieval do mňa. Akoby si do mňa vzrástol a stal sa neoddeliteľnou súčasťou môjho ja.
Tvoje slová a tvoje pery. To ako si sa smial. Klipkal očami. Ako si gestikuloval a rozháňal sa rukami
Ach bože, každý tvoj pohyb bol pre mňa čarovný.
Hovoril si mi k duši a ja som ťa počúvala. Milovala som sedenie pod tvojimi ramenami a to, ako si mi rozprával – o svete, o sebe, o živote a smrti a vlastne o všetkom, čo ti prešlo hlavou.
Naslúchala som ti so zatajeným dychom. Dokázala by som ťa počúvať donekonečna.
Bol si niečo ako môj nový zmyslový orgán, ktorým mám možnosť vnímať tvoj zvláštny vnútorný svet. To ako som bola posadnutá sekundami, ktoré sme strávili osamote, bolo až desivé. Mala som pocit, že môj život nemá význam pokiaľ v ňom nie si ty. Počítala som dni do našich stretnutí. Sledovala každý tvoj krok. Kráčala ti v šľapajach. Prenasledovala ťa. Visela na každom tvojom slove, na každom tvojom pohľade a poloúsmeve. Kam si sa pohol, pohla som sa s tebou. Kam si ma namieril, tade som šla. Čo si povedal, to som urobila. Ty si bol učiteľ a ja tvojou najhorlivejšou a najzapálenejšou žiačkou.
Môj ideál, moja modla.
Oči. Chcela som byť v tvojich očiach, ale ja som pre teba nikdy nič neznamenala – a ak áno, tak to nestačilo. Tvoje oči. Nenachádzala som sa v nich, neodrážala som sa v nich. Bol si voči mne slepý a absolútne si ma prehliadal a venoval mi len to nutné máličko, ktoré som si len tak-tak vyžobrala. Ani nevieš, ako som ti patrila. Bola som tvojím prežívajúcim majetkom – a ja som sa nechala vlastniť dobrovoľne.
Nepotreboval si ma. Patril si jednej neznámej slečne a ja som jej závidela, čo má po svojom boku – že má po boku teba, moje stelesnenie snov a túžob. Bola som od teba odrezaná a ani za nič som sa nevedela dostať do tvojho sveta a do tvojho povedomia – do tvojich očí. Nepatril si mi. Nemohla som ťa stisnúť, nemohla som ťa objať, nemohla som sa ťa dotýkať a hlavne – nemohla som sa ti pozrieť do očí bez toho, aby mi nezovrelo srdce.
Neexistovať pre teba bolelo.
Keď som hľadela do zrkadla, nepozerala som na seba, ale do seba. A to čo som videla... si bol ty. Nie ja. Ty.
Prestupoval si celú moju bytosť, bol si v každej bunke môjho tela a tvoril si moje tkanivá, moje svaly, moju pokožku – bola som ťa plná až po okraj a celú moju bytosť si ohraničoval práve ty a nikto iný.
Všade som ťa cítila. Bol si vo mne, celou svojou bytosťou si bol vo mne a ja som ťa milovala a nechcela som ťa pustiť zo svojej mysle. Keby som sa ťa vytrhla zo svojho sveta, pošliapala by som kus seba samej. Nevedela som si predstaviť , že by si nemal existovať. Nevedela som si predstaviť to veľké prázdno, ktoré by nastalo, kebyže zo mňa odídeš – bolo by nezaplniteľné.
Som tu pre teba. Nevieš to. Nikdy to vedieť nebudeš. Ale keď budeš chcieť, tak to uvidíš. Bude to v správny čas. V správny čas sa to stane, skôr nie. Verím tomu.
Raz by som chcela existovať – a to bude vtedy, keď si ma všimneš a v tvojich očiach sa odbremení tá clona nevedomosti a chladu. Vtedy ti to všetko dojde.
Ten deň bude nádherný a z môjho bezduchého platonického prežívania sa stane konečne realita. A ja sa ťa konečne dotknem a ty pochopíš, že tie mesiace ticha som čakala len a len na teba.
Stojím vedľa teba, prečo to nevidíš?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
je to krásne napísané.
a úplne ťa chápem.