Stenatko
15. 5.mája 2011 14:17
O tom, že som veľké hovno, o tom, že mojím snom je študovať žurnalistiku a o tom, ako puberťáčky prichádzajú o ilúzie.
Deti putujú na bilingválne gymnázium, súkromné gymnázium, jazykové gymnázium, kde je čo najviac jazykov – angličtina, nemčina, franczúzština, španielčina. Najlepšie všetko naraz, však jazyky sa zídu. Potom dobrá vysoká, yeah. Nie nejaká žurnalistika, tou sa neuživíš, ani psychológia, psychológov je plná riť, masmédia, sociálna práca detto. Zober si drahú kalkulačku, tri zvýrazňovačky, dve perá a choď na manažment, architektúru, medicínu a farmáciu. Je to ťažké, ale ak to zvládneš a preplavíš sa za najväčšiu vodu, budeš zarábať mazľavé prachy, špárať sa v uchu a od nudy papať mazík.
Chodím na súkromné gymnázium, v triede a v zborovni sa často skloňujú slová ako elita, výberová škola, jazykové gymnázium, nadaní študenti, prvotriedne zdelanie, najvyššia úroveň, kvalitné učebné pomôcky a učebnice.
V skutočnosti som v triede zbohatlíkov, asociálov, prípadných géniov, ktorých všetci považujú za kocky, zúfalo nudných priemerných žiakov a tiež ľudí, ktorí ledva preliezajú ročníky. Osobne sa radím k tej poslednej skupine, pretože svojím priemerným (áno, priemerným, čo si budem vymýšlať) IQ nestíham šrotovať to neskutočné kvantum zbytočného učiva. Tri jazyky mi dávajú zabrať, viem z každého kúsok, ale ani jeden poriadne.
Predmety o ktorých viem, že k ním v živote nenapáchnem sa neučím. U učiteľov som preto nevýslovná lajdáčka, u maminy lenivé sprosté decko, ktoré to nikam nedotiahne. Pravidelne mi nadáva, že som nič, že budem predávať v obchode, moje klady (je jej jedno, že patrím medzi tých najlepších z biológie, chémie, či slovenčiny) prebije zápornými stránkami – že prepadávam z fyziky, informatiky a nemčiny, ktoré v živote neplánujem vôbec využiť (možno až na tú nemčinu). Keď sa oženiem tým, že by som chcela kurz, alebo aspoň doučko, začne po mne vrieskať, že mi nič také nezaplatí, pretože ak niečo neviem, je to moja vina.
Keď poviem, že chcem ísť na žurnalistiku, vysmeje ma, že som dosiaľ nič nepublikovala a keď poviem, že sa o to snažím, ale zatiaľ sa nikomu nič nepáčilo, dodá, že zrejme na to nemám a plus čarovnú vetičku o tom, že skončím ako predavačka za pultom. Fakt skvelé povzbudenie.
Nebudem manažérka, nebudem IT-čkárka, nebudem programátorka, nebudem architekt, nebudem ekonóm – moja mamina si z toho vypočítala, že budem hovno, ktoré to nikam nevytiahne.
Život mi začína byť čoraz menej po chuti, prechádza ma to povestné nadšenie, ktoré som cítila, keď som hrdo všetkým oznamovala, že budem študovať žurnalistiku. Postupne sa zmierujem, že písanie bude koníček, nie práca. Všade sa valí to, že na písanie škola nie je potrebná – z časti je to pravda, z časti sa mi to zdá ako pokrytecké vyhlásanie. Do popredia sa prediera myšlienka, že len písať nestačí, že to môže byť ako druhá práca na privyrobenie si – ale nie hlavná.
Bojím sa dospievania. Bojím sa maturity. Bojím sa vysokej školy. Bojím sa toho, že budem musieť robiť niečo, k čomu nemám vzťah, bojím sa, že sa na vysokú ani nedostanem. Bojím sa, že si raz budem musieť na seba zarábať a nezvládnem to.
Myslím si, že som nudná a bežná ako každá druhá. Nerozvýjam nič, nehrám na troch hudobných nástrojoch, nepublikujem články, nekreslím dychvyrážajúco, nemám štýl, nespievam, netancujem, neviem fotiť zrkadlovkou (ani žiadnu nemám), nemám prvenstvo v plávaní, či v basketbale. Nepijem, nefajčím (dá sa tak povedať?), nehúlim. Cítim, že prichádzam o veľa. Chcem sa zaradiť a chcem byť súčasť niečoho – niečoho veľkého, famózneho, absurdného, niečoho briliantného, blýskavého a dokonalého. Nechcem tento nudný život, nechcem byť mamine poslušné dievčatko, nechcem byť babkyna posledná nádej, nechcem byť tá, čo môže zachrániť meno našej rodiny, nechcem byť dcérou svojej dokonalej matky, nechcem chodiť na súkromné gymnázium, nechcem byť nezaslúžená elita.
Avšak, kus hovna kusom hovna ostane.
Blog
Komentuj
14 komentov k blogu
1
flegma1triedy
15. 5.mája 2011 14:24
nepodceňuj sa. choď za snom ktorý máš. nie je nič lepšie ako robiť to čo ťa baví. kašli na to čo kto hovorí...neskôr im to natrieš!
2
Ten posledný odstavec ma dostal, Ivka.
Niekedy mám pocit, že ozaj si taká, akou sa opisuješ, keď si myslíš, že k tomu, aby si bola zaujímavým a príjemným človekom potrebuješ mať mega veľa talentu, stretávať sa so stokou, ktorá pije, fajčí, droguje a sexuje na verejných priestranstvách.
Si celkom ako moja sestra v tomto.
Stokrát opakovaná lož sa predsa len raz stane pravdou.
Bože, Ivka! Hlavu hore, predsa sa nechceš ľutovať. Pretože práve takto mi tento blog znie: "potrebujem počuť, že to tak nie je alebo ma všetci poľutujte."
Niekedy mám pocit, že ozaj si taká, akou sa opisuješ, keď si myslíš, že k tomu, aby si bola zaujímavým a príjemným človekom potrebuješ mať mega veľa talentu, stretávať sa so stokou, ktorá pije, fajčí, droguje a sexuje na verejných priestranstvách.
Si celkom ako moja sestra v tomto.
Stokrát opakovaná lož sa predsa len raz stane pravdou.
Bože, Ivka! Hlavu hore, predsa sa nechceš ľutovať. Pretože práve takto mi tento blog znie: "potrebujem počuť, že to tak nie je alebo ma všetci poľutujte."
3
Akoby som čítala vlastné myšlienky. Stotožňujem sa s každým jedným slovom. Ale my to zvládneme
4
Pozri, mozes sa pokusit naplnit svoje sny a mozno to nevyjde celkom tak ako si chcela, ale das do toho vsetko a robis to, co robit chces. Alebo mozes dat na rady ludi, ako tvoja draha mama a nasledne po cely zivot rozmyslat, preco si sa vtedy nerozhodla inak, mohla si zit stastnejsi zivot. Ten pocit ti uz potom neda pokoj a asi nie je lahke s nim zit. Ja volim cestu srdca
5
Aj ja som chcela písať, stať sa spisovateľkou a podobne.... a vieš čo? skončila som na zdravotnej a výška? spravím si nejakého bakalára alebo tak, lebo mama ma nebude financovať...
.... dievča, poviem ti len to : welcome to reality..."
...žiaľ.....
.... dievča, poviem ti len to : welcome to reality..."
...žiaľ.....
7
jebať na predsudky! Ivi, toľkými problémami si už prešla, toľkokrát si vstala tak sa teraz nevzdávaj!
ja mám tiež strach, nemám podporu lebo každý mi pchá pod nos len svoje ideály a presvedčenia o tom čo je dobré a čo zlé
(smutné je, že v tomto blogu som sa našla až po poslednú bodku, úsmevné je to, že už nemienim podľahnúť a sklamať samu seba)
ja mám tiež strach, nemám podporu lebo každý mi pchá pod nos len svoje ideály a presvedčenia o tom čo je dobré a čo zlé
(smutné je, že v tomto blogu som sa našla až po poslednú bodku, úsmevné je to, že už nemienim podľahnúť a sklamať samu seba)
8
first, na tento koment nemusíš ani reagovať, len je to akýsi môj sumár sumárov ...
za prvé, prepáč, že ti to takto hovorím...ale študovať žurnalistiku vôbec nie je nejaký extra obrovský a nedosiahnuteľný cieľ..na žurnalistiku berú takmer každého, to ako za prvé, a po druhé, podľa mňa je to škola, s ktorou si môžeš akurát tak vieš čo... s prepáčením...
aj ja chodím na gymnázium/nie na súkromné, ale štátne/, pochádzam z rodiny, ktorá má po kokot peňazí/teraz sa nechválim, mne je to momentálne na škodu alebo pri najmenšom to na mňa vplyv nemá/, a napríklad ja sa tých odporných papierov stránim, tiež mám samé jednotky, som najlepšia z bio, chémie, matiky, fyziky, nemčiny a na ostatné jebem. Rodičia mi takisto, ako aj tebe, aj ostatným, vyhadzujú na oči len tie nedostatky a na tie klady vždy zabúdajú. No čo už , takí sú rodičia
..že chceš niekam patriť. Aj u mňa sa všetko začínalo tým, že chcem niekam patriť. Chcela somz ažiť ten pocit slobody, prosto nekonečný freedom. Stalo sa . Tráva, cigy, každú sobotu disco, iný chalan, iná partia. Patrila som niekam. Do bandy zvhrlíkov . Každý na mňa ukazoval prstom, a mne sa to páčilo. Ale len istú dobu....
Aj teba toto čaká, aj tebe sa raz splní ten detinský sen a budeš niekam patriť. Ale až potom zistíš, že vtedy už vlastne patriť nikam nebudeš a tvoja prítomnosť v danom okruhu je úplne zbytočná a pre teba škodlivá. Vrátiš sa do normálu, vrátiš sa tam kam patríš..o tom je predsa život ...
k tomu cieľu, tej žurn. ešte....aj ja mám cieľ/je to len cieľ , nie je to sen, lebo je to dosiahnuteľné/ študovať mediku vo Viedni, alebo aj Berlíne, po nemecky, odísť z tejto pojebanej piče slovenskej a žiť niekde Ďaleko od týchto zakomplexovaných ľudí... ale je to len cieľ, nie sen, a nesmiem o tom stále vravieť... a najmä to nepredstavovať ako niečo nedosiahnuteľné a predovšetkým nedávať na známosť všetkým a všetkému, aký mám ja šľachetný cieľ, vieš...aká záťaž je na mojich pleciach... tak to skôr dosiahneš ..a navyše, ak sa ti to nepodarí, nebudeš musieť pred celou spoločnnosťou ospravedlňovať svoje konanie..chápeš...
...sorry, ak sa ťa tento koment dotkol alebo nasral. bol to len jeden koment, takto na mňa proste ten blog pôsobil...
za prvé, prepáč, že ti to takto hovorím...ale študovať žurnalistiku vôbec nie je nejaký extra obrovský a nedosiahnuteľný cieľ..na žurnalistiku berú takmer každého, to ako za prvé, a po druhé, podľa mňa je to škola, s ktorou si môžeš akurát tak vieš čo... s prepáčením...
aj ja chodím na gymnázium/nie na súkromné, ale štátne/, pochádzam z rodiny, ktorá má po kokot peňazí/teraz sa nechválim, mne je to momentálne na škodu alebo pri najmenšom to na mňa vplyv nemá/, a napríklad ja sa tých odporných papierov stránim, tiež mám samé jednotky, som najlepšia z bio, chémie, matiky, fyziky, nemčiny a na ostatné jebem. Rodičia mi takisto, ako aj tebe, aj ostatným, vyhadzujú na oči len tie nedostatky a na tie klady vždy zabúdajú. No čo už , takí sú rodičia
..že chceš niekam patriť. Aj u mňa sa všetko začínalo tým, že chcem niekam patriť. Chcela somz ažiť ten pocit slobody, prosto nekonečný freedom. Stalo sa . Tráva, cigy, každú sobotu disco, iný chalan, iná partia. Patrila som niekam. Do bandy zvhrlíkov . Každý na mňa ukazoval prstom, a mne sa to páčilo. Ale len istú dobu....
Aj teba toto čaká, aj tebe sa raz splní ten detinský sen a budeš niekam patriť. Ale až potom zistíš, že vtedy už vlastne patriť nikam nebudeš a tvoja prítomnosť v danom okruhu je úplne zbytočná a pre teba škodlivá. Vrátiš sa do normálu, vrátiš sa tam kam patríš..o tom je predsa život ...
k tomu cieľu, tej žurn. ešte....aj ja mám cieľ/je to len cieľ , nie je to sen, lebo je to dosiahnuteľné/ študovať mediku vo Viedni, alebo aj Berlíne, po nemecky, odísť z tejto pojebanej piče slovenskej a žiť niekde Ďaleko od týchto zakomplexovaných ľudí... ale je to len cieľ, nie sen, a nesmiem o tom stále vravieť... a najmä to nepredstavovať ako niečo nedosiahnuteľné a predovšetkým nedávať na známosť všetkým a všetkému, aký mám ja šľachetný cieľ, vieš...aká záťaž je na mojich pleciach... tak to skôr dosiahneš ..a navyše, ak sa ti to nepodarí, nebudeš musieť pred celou spoločnnosťou ospravedlňovať svoje konanie..chápeš...
...sorry, ak sa ťa tento koment dotkol alebo nasral. bol to len jeden koment, takto na mňa proste ten blog pôsobil...
10
Nikdy som ťa nejak nesledovala, tak prepáč, ak sa moje rýchle zhodnotenie príliš líši od reality, ale podľa mňa si tak rozhodná a odhodlaná na sebe makať, že sa nemusíš báť, že z teba bude hovno. Ale poznám podobné pocity, hlavne ten posledný odstavec a cítenie sa ako také nič.
11
Ahoj, počuj môžem ti povedať, že u mňa je to presne tak isto. Teda, aspoň na tých 85%. Takéto isté drísty počúvam doma od rodičov. Môj otec si myslí o sebe aký je od vševed, že všetko vie, pri tom ani písať nevie! Mama, tá furt do mňa hučí, že sa neučím, že som prvotriedny lajdák a tak podobne. Obaja sa mi vysmievajú, že takýmto tempom aprísupom sa dostanem tak do riti a nie tie naˇvysokú školu. Tiež cchem ísť na Žurnalistiku. Baví ma písať, či už príbehy, poviedky, kraviny, nechutnosti, alebo do novín. Ja chodím na obyčajné gymnázium a to je tiež taká výhra. Odporný profáci, na prt sa tam učí, a voľno je tam pod chvíľou. Neuším sa práve najlepšie. Tiež ledva preliezam z fyzi, chémie ( aj keĎ ju mám rada), dejáku, či španiny a matiky. Prostem mi to nejde.
Môžem povedať, že ťa úplne chápem. Takže, si viem predstaviť čo to pre teba musí všetko znamenať. Naozaj veľmi pekne si to napísala. Takže, máš u mňa like.
Ak by si sachcela o tomto porozprávať, pokojne môžeme.
Môžem povedať, že ťa úplne chápem. Takže, si viem predstaviť čo to pre teba musí všetko znamenať. Naozaj veľmi pekne si to napísala. Takže, máš u mňa like.
Ak by si sachcela o tomto porozprávať, pokojne môžeme.
12
Aj ja som sa v tomto našla...
A ak môžem poradiť, nenechaj sa veľmi deptať rodičmi - ja som sa nechala, išla som na výšku len preto, že to odo mňa očakávali, aj keď som (narozdiel od teba) ani netušila, čo chcem v živote robiť a dopadlo to tak, že som sa po viac než dvoch rokoch nechala vyhodiť a momentálne robím na recepcií. (nie je mi tam zle, z určitého uhla pohľadu je to pre mňa veľmi vhodná práca, ale rodičom som tým nahrala do kariet a dosť dlho mi opakovali, aká som blbá že som skončila ako úbohá recepčná...)
Inak výšku si chcem raz dorobiť, ale až keď zistím, čo chcem vlastne robiť... (žurnalistiku som tiež zvažovala, písanie ma baví, ale na to asi treba priebojnejšieho človeka - ty mi pripadáš ako dostatočne priebojná, takže veľa šťastia )
A ak môžem poradiť, nenechaj sa veľmi deptať rodičmi - ja som sa nechala, išla som na výšku len preto, že to odo mňa očakávali, aj keď som (narozdiel od teba) ani netušila, čo chcem v živote robiť a dopadlo to tak, že som sa po viac než dvoch rokoch nechala vyhodiť a momentálne robím na recepcií. (nie je mi tam zle, z určitého uhla pohľadu je to pre mňa veľmi vhodná práca, ale rodičom som tým nahrala do kariet a dosť dlho mi opakovali, aká som blbá že som skončila ako úbohá recepčná...)
Inak výšku si chcem raz dorobiť, ale až keď zistím, čo chcem vlastne robiť... (žurnalistiku som tiež zvažovala, písanie ma baví, ale na to asi treba priebojnejšieho človeka - ty mi pripadáš ako dostatočne priebojná, takže veľa šťastia )
13
keby si vedela, čo mne doma povedali
holt, umenie a príbuzné odbory sa stále zdajú byť pofidérne.....
ale mať 5 rokov štúdia kecania nie je zlé!
a editori a PR manažéri berú veľa, aj dva táce
holt, umenie a príbuzné odbory sa stále zdajú byť pofidérne.....
ale mať 5 rokov štúdia kecania nie je zlé!
a editori a PR manažéri berú veľa, aj dva táce
14
a vždy lepšie byť hnojom, čo pohnojí šíre pole ako nablýskaným parazitom
Napíš svoj komentár