On a ona.

Zobudila som sa na jemné prechádzanie jeho dlane po mojom odhalenom ramene. Bolo ráno, ale nevedela som, koľko je hodín – čas bol strašne relatívny a naťahoval sa ako žuvačka na podrážke topánok. Na parapetu kvapkal dážď, bubnoval ešte zo včerajšej búrky. Jeho ruky postupne prechádzali z lopatiek ku bokom a vzápätí naspäť hore ku hrudníku, kde žiadostivo zmačkli ubolený prsník s vycmúľanými bradavkami.

V tú noc sme sa milovali tri krát, možno aj štyri krát.
,,Dobré ráno, miláčik,“ zašepkal, zabárajúc nos do môjho krku. Jeho dych ma šteklil a ja som sa pomaly prevrátila na druhý bok, čelom ku nemu. Čakala ma teplá pusa na obe líca a následne i na pery.
,,Ty ma ozaj nenecháš vyspať,“ zakňučala som, pretláčajúc sa rukou pod jeho pažu ,,Už si ma dneska päť krát zobudil.“
,,Keď ja si nemôžem pomôcť,“ oči sa mu smiali ,,Neviem sa ťa nedotýkať, zo spánku vyzeráš tak...“
,,Uslintane?“ skočila som mu do reči.
,,...sladko,“ dokončil so smiechom ,,Kdeže, ty neslintáš. Jedine ak, tak po mne.“
,,To iste,“ pobozkala som ho ,,Celú noc ma tu znásilňuješ, chytáš ma za prsia, kedy si zmyslíš, budíš ma a vôbec ma nenecháš vyspať sa. Ja a slintať po tebe? Nikdy!“
,,Z tvojho rozprávania som ozaj hrozný chlap. Ale i tak trochu pochybujem o tvojej teórií, že som ťa tu znásilňoval, to skôr naopak,“ nepekne sa uškrnul ,,Celú noc si mi kradla perinu, chytala ma za vtáka, ráno si ofrflala moje láskou navarené raňajky, poslala si ma s tvojím psom von, lebo paničke sa nechcelo z postele. Však ja som tu ako úplný otrok. Čo tu ja vôbec s tebou robím?“ naoko sa odomňa odtisol.
Plesla som ho po zadku a pritiahla si ho naspäť ,,To nie je pravda!“
,,A je!“ napodobnil s fistulou môj hlas.
,,Nie je!“
,,Je!“
Ofučala som líca ,,Nie je!“
Ofučal sa tiež ,,Je!“
,,Špina!“
,,Pipka!“
,,Parchant!“
,,Ale no, no, no,“ umlčal ma bozkom ,,Snád sa nechceš so mnou hádať? Aj tak vieš, že mám pravdu. A okrem toho si roztomilá, keď sa rozčuluješ,“ prevrátil oči, hlas mu spiskľavel ,,Parchant!“
,,Zobuď ma, keď už si povyprávaš,“ otočila som sa mu chrbtom ,,Ja idem spať.“
,,Neodúvaj sa zas,“ snažil sa ma otočiť naspäť. Skryla som si tvár pod paplón. Stiahol mi ho. Buchla som ho vankúšom. Zobral ho a buchol ma ním naspäť, až mi to vyrazilo dych.
,,Ty sa chceš biť?“ plesla som ho vankúšom po hlave, kolenami som už sedela na madraci ,,Tak chceš?!“
,,To je slovo do bitky,“ hodil po mne rovno tri vankúše – jeden ružový a dva žlté s modrým vzorom ,,Ale skús sa už teraz vyrovnať s tým, že prehráš.“
Vedel, ako nerada prehrávam. Dobre to vedel.
Hodila som naňho perinu.
Vrátil mi to dvoma perinami.
Zavrčala som a vrhla som sa naňho, vankúš len tak plieskal po jeho nahom zadku a chrbte a on sa len smial a smial a prevrátil ma pod seba, znemožniac môj útok katapultujúcich vankúšov. Obe moje zápästia pevne stisol, až som nimi nemohla pohnúť ,,A mám ťa!“
Nebránila som sa, len som spokojne pozerala do jeho tváre ,,Máš.“
Zadíval sa na mňa spôsobom, ktorý som ihneď vedela preložiť pod vetu /Som nadržaný/.
,,To čo ma tlačí na pravej nôžke?“ zalaškovala som.
,,Konárik stromu, čo iné,“ ozval sa ironicky ,,Chceš?“
,,Len ak povieš, že som vyhrala!“
,,Tak to ťa potom nepretiahnem,“ pustil ma a sklamene pozrel niekam von oknom ,,Aké pekné počasie je dneska.“
Čakala som ,,No tak, neser sa. V tomto som určite jednoznačne vyhrala,“ hladkala som ho po stehnách ,,Získala som ťa.“
,,To áno,“ opätovne si na mňa ľahol ,,To ti uznávam, ty mrška.“
,,Aká je hlavná cena za výhru?“
Roztiahol mi kolená a zatlačil ,,Ja som hlavná cena.“

°°°

Slzy mi bezútešne stekali po lícach a klesali na kolená, kde sa vsakovali do džínoviny. Sedela som v predsieni na tvrdej nepohldnej stoličke a on mi z ochabnutých nôh dával dole špinavé tenisky. Nič nevravel, nepozeral sa na mňa, len rozvädzoval zamotané šnúrky od tenisiek, akoby to bola jediná vec na svete, na ktorej mu záležalo. Robil to pracne a mechanicky.

Chcela som sa pozviechať a objať ho, ale nedokázala som to. Bola som príliš urazená a vysilená, zmorená výčitkami, hysterickým plačom, štikútkou a jedom, ktorý vo mne koloval, keď sa mi zahryzol do najcitlivejšej strunky. A on... on nikdy nebol zrovna zhovorčivý, keď bol smutný.

,,Ešte aj rumázgam ako malá,“ hlasno som vzklykla ,,Mal by si si nájsť lepšie dievča.“
Jehu ruka mi pretiahla topánku cez nohu, až sa mi z ponožky urobila akási harmonika. Ponožtičku natiahol späť ku kotníku a pozrel sa na mňa ,,Neplač. Dobre vieš, že inú nechcem.“
,,Iná by nebola taká zlá ako ja.“
Zlá.
,,Si len dieťa.“
Bolelo to. Kurevsky. Na čele mi tepala žilka a v hlave dunelo – si len dieťa.
,,Na to si mal myslieť, keď sme sa dávali dokopy,“ zvolala som hystericky ,,Čo urobíš teraz? Necháš ma? Opustíš ma? Odídeš a nikdy sa nevrátiť? Ublížiš mi?“
Otázky strieľali do prázdna. Nenamáhal sa na ne odpovedať.
,,Počkám,“ modré oči sa mi ligotali, tvár mal stále chladnú a nehybnú.
,,A na čo? Ešte pár krát ma pretiahneš a až potom odídeš?“
,,Prečo robíš zo mňa takého úbožiaka,“ rukami ma hladel po stehnách, ale nebolo v tom nič vášnivého ,,Toto by som ti nedokázal urobiť. Ivi, ja počkám, to sa neboj.“
Chytila som jeho ruky do dlaní a poťažkala si ich. Milé, dobré rúčky klaviristu. Ešte nikdy som ho nepočula nič hrať. A možno ani nikdy nebudem.
,,Počkám, kým dospeješ,“ opätoval mi stisk ,,Bol som si vedomý, do čoho idem. Máš len pätnásť, nečakal som, že sa budeš chovať ako dvadsaťročná vysokoškoláčka.“
,,Je medzi nami päťročný rozdiel. Si niekde úplne inde.“
,,Nie som. Som tu, tu, úplne blizúčko.“
,,A čo ak nedospejem? Čo ak budem navždy taká detinská?“
,,Každý dospeje. Aj ty.“
,,Ale čo ak nie? Čo ak som výnimka?“
Poprvý krát sa usmial ,,Nefandi si. To chce čas.“
Z nohy sa mi zošuchla sama od seba druhá topánka. Ani som nevedela, kedy stihol rozviazať druhú šnúrku.
,,Chcem byť dospelá už teraz,“ pomrvila som sa na stoličke ,,Hneď. Ako sa to robí, aby som čo najrýchlejšie dospela?“
,,Nijako. To príde samé.“
,,Ale ja chcem.“
,,Tak to máš, holka, holt smolu,“ chytil ma za bradu a zdvihol mi tvár na úroveň očí ,,Netráp tú svoju maličkú hlavičku takýmito ťažkosťami. No tak, usmej sa.“
Sklopila som oči a pokropila nás ďaľším ľahkým dáždikom sĺz. Vždy keď bol na mňa takto neznesiteľne milý, takto to končilo – plačom. Väčšinou obojstranným.
,,Pšt, miláčik, už neplač.“
,,Počkáš?“
,,Poď ku mne,“ vystrel ku mne ruky a ja som vletela do jeho náruče ako splašené vtáča. Jeho ruka ma hladila po vlasoch. Tou druhou si ma k sebe tuho pritláčal. Zovreté srdce sa mi postupne začalo uvoľňovať a jeho frekvencia tepu sa znížila o dve desatiny.
,,Počkáš?“
,,Počkám. Nestrachuj sa toľko.“

°°°

Prešiel rok a niekoľko mesiacov a našim mamám pomaly začalo svitať, že to nie je len úbohé randenie nadržaného vysokoškolského a jeho pod zákonom pobláznenej pubertiačky. Zo štrnástich rokov bolo zrazu šestnásť a to číslo vyzeralo rozhodne serióznejšie a dospelejšie.

,,Keď sme spolu začínali,“ spokojne som sa usmievala ,,Mala som len štrnásť a ty dvadsať. Ten šesťročný rozdiel pôsobil priam famózne úchylne.“
,,A zo mňa bol pedofil,“ dodal ,,Teraz už môžu byť všetci tíško.“
,,Tvoja mama ťa rozniesla v zuboch, keď si jej povedal, že ideme do kina,“ zasmiala som sa ,,Že či vraj ideme na macka Pú a či mi nosíš kýbliček s lopatkou.“
,,Tak, ale poznáš dnešné vyspelé štrnástky, ktoré si to rozdávajú v kine pod sedadlom. Kto by v dnešnej dobe nemal o svoje deti strach.“
,,Ani my sme od toho nemali ďaleko,“ zarypla som si ,,Ty si sa tam skoro urobil.“
,,Keby si nežvanila,“ začal sa brániť ,,My sme sa nemuseli skrývať pod sedadlo, všetci okolosediaci znechutene odišli preč.“
,,Bola to jedna spolusediaca a podľa mňa, sa jej len nepáčil film. Ani mne sa nepáčil.“
,,Čo ty vieš, možno sa jej len nepozdával pohľad na to, ako mi ho hnietiš cez rifle,“ smial sa ,,Ty jedno nadržané šteňa. Vlastne nie šteňa. Začína sa z teba rysovať začínajúca stará raketa s jeden a pol krížikom na krku.“
,,Ach, to letí,“ neveriacky som vzdychla ,,Veď za dva roky už maturujem.“
,,Ja už to mám za sebou,“ vyplazil jazyk ,,No tak. Však to pôjde ľahko. Pretiahneš učiteľa biológie a angličtiny a budeš to mať na čisto.“
Šťuchla som ho ,,Hej! Pozor na jazyk, deduľo!“
Sklopil hlavu a imitoval plač ,,Že deduľo.“
Zasmiala som sa a len som ho pobozkala ,,Môj deduľo.“
,,Moja babička.“
Chvíľu sme sa bozkávali.
,,Počuj, však keď budeme starí, to bude aké hrozné – tebe sa nepostaví a mne zoschne.“
,,Musíš byť tak nechutná?“
,,Sorry, to tá puberta.“

°°°

Slavín. Husté mračná, mierne pooblačno. Noc a cez hmlu presvitajúce oblaky.

,,Tu dávajú líšku pusu na dobrú noc,“ pozrela som na zbiehajúcich sa feťákov a alkoholikov.
,,Sotva. Tu v Blave neexistuje, aby ste tu mali líšky. Maximálne tak vypchaté v múzeu,“ na chvíľu sa zarazil ,,Má vôbec toto veľkomesto nejaké múzeum?“
Slovo veľkomesto podčiarkol hlbokou iróniou.
,,No dovoľ. Na to, že ty si z dediny, ktorá nie je vyznačená ani na mape a kde si každí chlap zasúva do fárových ovečiek, máš nejaké drzé reči. Koľko obyvateľov máte? Päťsto?“
Zdul sa ,,Prosím pekne, štyristopäťdesiat.“
Len tak-tak zabránila tomu, aby som sa z chuti zasmiala.
,,A tu to máme. Každý s každým. Hotový incest. Samé kone, mačky, kozy a sliepky.“
,,Na to, že si koňa v živote nevidela, si dosť drzá.“
,,Viem ako vyzerá kôň!“ zvolala som, až sa ľudia okolo nás pootáčali.
,,No ako, ako?“ pošťuchával do mňa ,,A zmohni sa na niečo viac, ako na to, že je to zviera.“
,,Je veľký a má kopytá a erdží!“
,,Kokso, aká laička,“ z oka si utrel neviditeľnú dojatú slzu.
,,Pako,“ zmietla som ho.
,,Blaváčka,“ vrátil mi to naspäť.
,,Sedlák,“ nešetrila som ho.
,,Sliepka.“
Fíha, toto bolo nové.
,,Ja nie som sliepka!“ bránila som sa.
,,Si,“ odvetil pokojne ,,Sliepočka.“
,,Žasnem. Čo si tu ja vôbec robím? Idem domov, nebavím sa s tebou.“
,,Už zase?“ zazíval.
,,Zase!“ odvrkla som.
Odutá som odsypela ako pena. Chvíľu ma nechal kráčať krížom cez Slavín a potom ma dobehol a chytil za ruku. Vyvliekla som sa mu, ale on sa nevzdával. Vedeli sme, že je to len jedna z našich škádlivých potrhlých hier. Nikdy sme sa nehádali a to bolo na našom vzťahu pekné.
,,Mrňo. Kľud.“
,,Spisovne sa povie pokoj! A ty si hovoríš budúci slovenčinár!“
Objal ma a zapchal mi ústa jazykom.
Pomohlo to. Keď sa odtiahol, už som otvárala ústa k ďalšej odpornej poznámke, ale skôr než som stihla pípnuť, skočil mi do reči.
,,Ešte slovo a budem ťa musieť pretiahnuť.“
Len som sa usmiala ,,Do toho.“

°°°

Tieto slová a túto poviedku píšem v nemocnici do notebooku. Trvalo mi dlho, kým som nazhromaždila situácie charakteristické a presne svedčiace o našom vzťahu. Pôvodne to nemal byť vzťah, aspoň nie z mojej strany. Neplánovala som s ním toľko zostať, po letných prázdninách som sa chcela s ním rozísť, lebo nie som stavaná na vzťahy na diaľku. Neurobila som to a som rada, hoci som ho videla niekedy len raz do mesiaca na jeden víkend. Za ten školský rok padlo veľa sĺz, veľa pokušení a moju netrpezlivú stránku osobnosti to skoro priviedlo do hrobu. Teraz je čas, keď si obaja vylížime rozbabrané rany a zahojíme sa.

Práve teraz som s ním dovolala, balí si veci a ide do BA – za mnou. Možno už natrvalo, možno nie, ale ja sa i tak klepem od nedočkavosti, kedy ho konečne uvidím.

Chcem, aby vedel jedno. Že ho ľúbim, aj keď je taký otravný frigidný všivák. Neberte to tak, že mu nadávam. Len rýpem. Aj teraz, keď je to vážne a ide do tuhého a toto sa chystám zavesiť na Birdz. Ale humor spája ľudí, naozaj.

Fuj. Vyznie to ako uslintaná romantika, že? Ale tak to v živote chodí. Zamilovaní sú voči tej cukrovej vate akosi imúnni.

Hm. Teším sa, až si to prečíta.

 Blog

14 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu