Otecko.

Varovanie: Pre slabšie povahy alá Bella Swanová, ktoré nedokážu prekusnúť možnú realitu, ktorá sa ukrýva možno i vo vašom dome, ale ani o nej nešípite, mám tu jedinečné varovanie – nečítajte. Je to fakt zlé.

A akosi ma omrzelo písať o pekných veciach. Život je krutý. A ja naňho bez hanby ukážem prstom. Hej, áno, áno, takýto je ten poondiaty život za zákutiami tmavých uličiek, keď zídeme z hlavnej cesty.

***

Najprv som si zistil jej slabosti. Každý má nejakú. A potom som zaútočil.

To dievčatko túžilo po jednom. Po rodine. Po láske, materinských dotykoch, po matke a otcovi. Ku všetkým ľudom bolo smiešne prítulné, rado sa s niekym maznalo, nechalo si ískať vlásky a šušlavo si hovoriť detinskými prezývkami. Nevedelo sa nabažiť toho, čo kedysi stratilo. Stratilo otca.

Dalo sa to tak jednoducho zneužiť! Vtedy. Teraz je už mocná a silná žena. Už neverí na rozprávky, nedá sa zviesť na sľuby a láskavosť. Je opatrnejšia. Dospela vďaka mojej zvrhlosti. Chudinka.

Ale vtedy...bolo to ešte malé dievča. Dievčatko. Dievčinka. Moja maličká. Húsenička naivná. Sľuby a jednoduché divadielko stačili na to, aby sa ku mne pevne pripútala. Slepo mi dôverovala, vyhľadávala ma a ak jej niekto ublížil, vždy šla za mnou. Hojdal som si ju na kolenách a zotieral jej priezračné slzičky, čo sa jej kotúľali na lícach. Utešoval som ju. Hral som sa na jej otecka. Táto hra ma príšerne nudila, ale vždy som nakoniec dostal, čo som chcel. Stálo to za to. Túžba ma pomkla vpred.

Zbožňovala ma. Každým dňom som si dovoloval viac. Išiel som na to veľmi pomaly a premyslene, že to ani nepobadala. Niekedy som ju pohladil po chrbátiku, inokedy ju zase, pred odchodom z miestnosti, poláskal po zadočku. Ale ona bola nevšímavá. Dokonca sa usmievala. Považovala to za normálne otcovské gesto. Mohol som sa jej dotýkať koľko som len chcel. Hrubo, mäkko, akokoľvek. Neprotestovala. Bol som predsa jej milujúci otecko a nemohla mi zaprieť tieto malé radosti.

Volala sa... už ani neviem. Bola jedna z mnohých dievčat, ktorým som kedy ublížil. Mala však plavé vlásky. A akvamarínové oči s pieskovými riasmi. Tie oči! Ako dve jasné hlbiny jazier, ktoré priťahovali môj pohľad. Boli prekrásne. Dokázali mi pomútiť rozum na mieste. Mne, dospelému mužovi.

A jej maličké dlane. Neobratné bucľaté rúčky s peknými nechtíkmi. Nemala za nimi špinu, ani si ich neokusovala. Boli lesklé a ružovkasté. Mala šikovné rúčky, maličké, ale dokázala ma s nimi potrápiť. A bolo to ešte dieťa. Mala vysoký detský sopránový hlások, ktorý sa jej rozozvučal z ružových pier ako strieborné rolničky. Aj ústočka mala malé. Zošpúlené. A nebolo cítiť ani zúbky...

,,Chcem ťa! Tak veľmi ťa chcem! Otoč sa, urob oteckovi radosť. Počuješ ma, dievčatko moje? Milujem tvoj chrbát, tvoju šiju. Tak sa otoč!"
,,Robia to aj iný oteckovia, ocko?"
,,Všetci oteckovia robia to isté čo ja. Dneska nechcem tvoju pusinku, ani ručičky. Chcem to, čo ťa tak veľmi páli a bolí. Ale to k tomu patrí, vieš? Bolesť. Svet nie je iný. Musíš byť ticho, ako myška, nesmieš kričať, môžeš však plakať, ale potichu, dobre?"
,,J-ja nechcem! Bolí ma to, veľmi ma to bolí už len prstíkmi. Umriem. Padnem ti k nohám mŕtva. Nerob to, ocko..."
,,Nezvíjaj sa maličká, ináč to bude bolieť ešte viacej a to nechceš, však? Opri sa o ten stôl. Predkloň sa!"
Dievča sa ani nepohlo. Len stálo a triaslo sa. Modré očká malo plné sĺz a poťahovalo nosom a potichu sa zajakávalo v štikútke.
,,Počula si ma! Predkloň sa! Ku tomu stolu!"
Zdrapol som ju za chrbát a pritlačil ku stolu. Rozkročil som jej násilne nohy, stiahol bavlnené nohavičky farby smotanového krému, prichystaný konečne naplniť svoje túžby. Hádzala sa, šklbala sebou, kričala a vrieskala.
,,Nekrič! Poslúchni svojho otecka, maličká, predsa nechceš, aby sa nahneval, všakže nie?"

Polialo ma horko, ked som si uvedomil, čo idem robiť. Idem ničiť toto dieťa, jeho detské roky, idem ničiť túto krásu. Ale mňa to vždy vzrušovalo a lákalo. Tieto malé plačúce deti, ktoré mi dôverovali, chúlili sa v mojej náruči a driapali sa mi na kolená, aby som si ich pochoval. Miloval som ich slzy. A tú bolesť, ktorá sa im zračila v nevinných očkách, keď som im ubližoval. Ten zúfalý šok a prekvapenie, keď zisťovali, že ja nie som dobrý otecko, ale beštálna zver.

Kričala čoraz hlasnejšie, priam som sa čudoval akého kriku sú schopné také maličké pľúca. Hovoril som jej predsa, aby nekričala.
,,Nerev!"
Jej hlas sa chvíľkovo hystericky zachvel, toľko, aby sa nadýchla a začal znova, tentoraz hlasnejšie a silnejšie.
A vtedy sa to stalo.
Nie, ešte som do nej nevnikol. Len som jej vrazil facku. Len. Jej hlavička zletela späť s buchnutím na stôl a zmĺkla. Stíchla. Už len ticho pofňukávala. Totálny pocit bezmocnosti a bezbrannosti. Vedel som, že keď dám malému dieťaťu facku, alebo ho udriem, získam si tým jeho povoľnosť. Dieťa plače, to áno. Bolí ho to. Avšak viac po tej psychickej stránke. Je to facka na dušu, ak to môžem povedať obrazne. Kľudne môžem povedať, že fyzickú bolesť ani nezaregistruje. Jeho city a emócie sú v telíčku natoľko rozhádzané, že si neuvedomuje bolesť, len potupnú krivdu, že ono je slabšie a ono sa musí podvoliť silnejšiemu.

Tentoraz som silnejší ja.

Ešte chvíľu som ju hladil po tých mäkkých polkách. Bozkával som ju na nehybný chrbátik, kúsal ju za šijou a prstami hladkal jej bradavky, maličké ako gombíky od košele. Bola tak krásne detinská. Mäkká. Hebká. Vláčna.

A ona stále fňukala. Ponížená. Obávajúc sa bolesti. Veľkej bolesti. Každý letmý dotyk údu na zadoček jej zovrelo srdce v očakávanom návale strachu a bezmocnosti. Lapala po dychu a vydesene sa snažila ovládnuť svoje rozbúrené city. Chvíľu som čakal, kým sa upokojí. Bál som sa, že by mohla od šoku zomrieť. Toľko som zas nechcel.

Ale ked sa mi jej belostný zadoček skvel pred očami, neodolal som a so záujmom som zaboril prst hlboko do jeho teplého vnútra. Zakričala a bolestivo sa napla na stole. Bolelo ju to. Stále.
,,Uvoľni sa trochu!"
,,Nedokážem to! Otecko, prosím, nie, nie, neubližuj mi..."
,,Neskuč, ty hlupaňa malá, ticho lež a uvoľni sa!"

Radil som jej dobre. Avšak neposlúchla. Najprv som nastavil penis ku jej otvoru a náhlivo do nej vnoril len špičku, ale ako keby sa vo mne vytratila všetká trpezlivosť a živočíšny nekompromisný pud ma zúrivo popohnal vpred. Zaplnil som jej vnútro naraz a prudko.

Nevnímal som jej úpenlivé volanie o pomoc. Zatmelo sa mi od toľkého blaženia pred očami. Sprzniť! Zničiť! Zlámať túto nevinnú krásu na kúsočky, na omrvinky!
,,Drž!" zasyčal som cez zaťaté zuby. Rukami som zvieral jej mladú pokožku, jemnú a ešte pokrytú detskou neforemnou buclatosťou. Za nechtami mi sčernela jej krv, ako som nekontrovateľne zarýval nechty do jej bokov.

Šlo to hrozne ťažko, bola hrozne úzka, ale i tak ma jej drsné vnútro dráždilo. Sledoval som, ako sa jej vnútro bolestivo rozťahuje a sťahuje, ako sa jej roztrasené kolienka podlamujú čoraz viac. Čielko mala rozpálené, z úst sa jej drali nevládne syknutia a stôl smädne pil jej slzy, ktoré naň púšťala. Už nevládala ani kričať, hrdlo mala stiahnuté a hrčovité a v ústach cítila pachuť slaných sĺz a ja, ja som bol to neľudské fanatické zviera, ktoré bezohľadne pokračovalo ďalej, pre vlasné potešenie. O nič iné nešlo. Konečne som dostal čo som chcel.

,,Prosím ocko...bolí!"
,,Čuš, urob ockovi radosť! Už to nepotrvá dlho!"
Funel som jej na šiju, rukami zúrivo mačkal maličké bradavky a prirážal, napriek plaču a srdcervúcim výkrikom. Čím viac to dievča plakalo, tým viac sa mi rozliehal po tvári akýsi škodoradostný úsmev pomäteného šialenca. Hlbšie a a zúrivejšie som zapĺňal to malé vnútro. Chcel som jej ublížiť tak, aby si ma do smrti zapamätala. Aby sa v noci prebúdzala s výkrikmi a premočenou plachtou. Aby sa neskôr, keď bude už dospelá slečna, štítila každého chlapčenského náručia. Aby jej spomienka na mňa dlho vháňala slzy do očí. Presne toto som chcel.
Časom to možno prejde, ale jazvy ostanú navždy. Takéto jazvy nezmiznú ani keby si veľmi chcela.

Zúfalo zatrepotala belostnými nôžkami na ktorých svietili pramienky krvy, ktoré pokropili vnútornú časť jej stehien a lýtok. I ja som bol špinavý. Z vnútra. Teraz budeš špinavá aj ty. Nakazil som ťa, ako človek s čiernym morom.

Už to skoro bude, maličká, potom sa môžeš obliecť a utiecť preč. Už len chvíľku. Už-
Naplnil som ju opojnou tekutinou, ktorá dokazovala rozkoš, avšak len tú fyzickú, z tohto zážitku. Dievčatku vytiekli z očí posledné stopy poníženia. Vytiahol som ochabnutý úd z jej vnútra a nechal ju tak. Roztiahnutú, krvavú, na drevenej doske môjho stola, ticho vzlykajúc a volajúc o pomoc. Tu však žiadna pomoc nie je. Bol som škodoradostný. Som tu len ja!

Urobila krok ku svojmu oblečeniu, avšak jej kolená sa preťali a ona kolmo dopadla na studenú dlažbu. Štvornožky kľučkovala ku bielej blúzke, ktorá ku nej predtým tak dobre pasovala. Ale teraz už nie si nevinná, maličká, darmo to budeš zakrývať. Primkla si si voňavú blúzku ku tvári, ako handrovú bábiku, a rozvlykala si sa. Plač. Možno sa ti uľaví. A možno nie.

Za tebou sa tiahli krvavé stopy zmiešané s mojím spermatom. Nohy krvavé, v zlámanej polohe, ležali vedľa teba ako paličky od nanukov, ktoré som ti kedysi kupoval. Oči začervenané bolesťou a výčitkami. Ten zmučený pohľad ma upokojoval.

,,Tak vidíš, že to šlo, dievčatko moje, urobila si mi radosť a dokonca sa ti to páčilo."
Neprotirečila mi. Po lícach jej stiekli daľšie slzy a o chvíľu ju naplo a vyvrátila zo seba akúsi zažltnutú vodu. Na brade ti ostali zvratky a tie si si rýchlo utrela do košele. Bol to pre teba veľmi ťažký emociálny zážitok. Aspoň vidíš, že tento svet sa s tebou babrať nebude. Všetci hrajú divadlo len preto, aby získali čo chcú a potom ťa odkopnú. Ako ja.

Ale bolo to krásne, dievčatko moje. Veľmi krásne. Urobila si oteckovi veľkú radosť.

 Blog

36 0 0 0 0

Komentuj

19 komentov k blogu