Plač sestričky.

Prestaň fňukať.
Nie, nehovorím to k vám, len pre seba.

Destký plač.
Jediný zvuk v tichom dome.
Plač.
Sakra, je to k ničomu.
Aký názov by bol dostatočným opisom na túto neobvyklú...príhodu? Nie som spisovateľ, som bankár, písanie mi nevoní, živím sa stereotypnou formalitou. Samé prosím, nech sa páči a ďakujem. Toto je len chabým pokusom zapísať dačo o mojom živote. Nie všetci bankári majú život jednotvárny a nudný.
No dobre, skúsim to takto. Volám sa Mark. Mám dvadsaťsedem rokov, strnisko a operovaný slepák. Doma mám manželku a syna a sme šťastná rodinka bývajúca v obyčajnom tehlovom dome s veľkou zarastenou záhradou, ktorú sa už niekoľko mesiacov chystám pokosiť. Inú rodinu už nemám.
Už nie...
Sú všetci mŕtvi. Už je to pár rokov.
Nie, takto to naozaj nejde. Musím od začiatku.
Od začiatku.

Na zem padne zarámovaný obrázok rodiny. Padne, roztriešri sa a fotka usmievavých ľudí, mávajúcich do aparátu ostáva nechránená. Roztrieštené sklo sa blýska na zemi, presnejšie na bielom koberci, ba ho až takmer nevidno.
Rodina ostáva bezmocná a zraniteľná. Rám ktorý ju chránil praskol.
Výstrel.
Po bielom koberci sa zväčšuje červená kaluž. Krv sa zľahka dotkne okrajov fotografie a usmievavé tváre sa zmáčajú na žmolky. Muž dodýchava a jeho ruka sa snaží dočiahnuť na fotografiu. Chce umrieť so šťastnou rodinou pred očami. Chce zachrániť hlúpu fotografiu. Len preto, že sú na nej ľudia, ktorých miluje nadovšetko.
Vzdychne a jeho ruka znehybnie pár centimetrov od fotky.
Rodina sa triešti ako sklo. Na kúsočky.
Žena kričí, je počuť rýchle klopanie opätkov o podlahu avšak jej nohy sa chaoticky vyvrtávajú. Nevie poriadne bežať, keď vidí svojho muža mŕtveho na zemi. Bezmocný krik počuje aj jej dcérka, ktorá jej je neustále v pätách.
,,Mamička!" kričí dievčatko ,,Mami!"
Daľší výstrel.
Klopanie topánok prestane a žena padne na zem. Jej hrudník si privlastnila malá kovová gulička, orámovaná tmavou krvou. Žena je mŕtva. Leží na podlahe v kuchyni a roztreštené oči od hrôzy jej nejasne hľadia na neurčitý bod. Cuká sebou. Ale len chvíľu. Pľúca klesajú a už sa znova nezdvihnú.
Sledujem, ako dievčatko na mňa hľadí. Takmer vyčítavo. Nechápavo. Jej modré očká sú plné sĺz.
Čakám čo bude ďalej.
,,Poď ku mne, sestrička moja, poď bližšie, neublížim ti. Nemáš sa čoho báť, len poď ku mne a bude po všetkom."
Sleduje moju tvár. Ja jej pohľad opätujem. Stále plače. Neverí mi. Nechce ku mne ísť.
S tupým zaduneným padne zbraň na zem.
,,Poď už ku mne. Neboj sa! Je to len pár krôčkov. No tak."
Urobí malý krôčik dopredu a hneď za ním aj druhý. Kráča ako omámená ku mne, pričom rozpačito pozerá na kaluže krvy. Nechápe. Je to len dieťa. Príliš malé, aby chápalo niečo tak brutálne, ako je smrť jej vlastných rodičov.
Dieťa.
Jej malé krôčky sprevádzajú červené otlačky bosých nôh.
,,Braček, čo sa deje?“ zahlási plačivo, keď prejde okolo mŕtveho muža ,,Bojím sa!"
,,Neboj sa, sestrička. Už si blízko!"
Malá to už nevydrží a rozbehne sa ku mne. Slzy jej zlietajú z líc ako malé hviezdičky, čo sa chystajú vyhasnúť. Kľaknem si na zem a privyniem si ju k sebe.
Cítim mäkkosť jej citrónovožltého pyžamka, krásnu púdrovú vôňu a hebkosť jemnučkých vláskov. Rozmýšlam, či by som ju dokázal zabiť. Zabiť svoju malú sestričku...
To nie.
Je to len dieťa.
Deti majú právo žiť, nech už urobili čokoľvek!
Za ňou sa tiahne hrozivý tieň stôp.
,,Už je to dobré?"
,,Už je po všetkom," upokojím ju smutne, sám nemám ďaleko k plaču ,,Po všetkom"
Rodina zaniká, dozvuky doznievajú, plač mojej sestričky ustáva. Za oknami sa mihajú tiene oslepujúch reflektorov.
,,Musíme von," chytím ju za rúčku a otváram dvere ,,Poď!"

Vidím zhrozených ľudí, medzi nimi aj mojich susedov, ktorý už stihli zavolať políciu. Vzrušene diskutujú, kričia cez seba, ukazujú na nás prstom ako na na opičky v zoo. Zúrivo vrčím, keď vidím, že moju sestričku to ľaká. Primkne sa ku mne a tvári sa vystrašene.
Kľaknem si ku nej a chytím jej dlane do mojich rúk ,,Nesmieš im nič povedať, rozumieš mi? Nič im nehovor. Snád sa zachránime."
Malá prikývne ,,Dobre."
,,Nehovor nič. Neodpovedaj. Nech sa deje čokoľvek, maj na srdci: Mlč o tom, čo sa dnes večer stalo!“
Pohladím ju ešte raz po vláskoch a odvážne ideme k ľudom. Stískam jej maličkú rúčku. Hádam naposledy.

Moderátorka sa nakláňa k sestričke a čosi jej zúrivo vysvetľuje. Malá jej plačivo odpovedá. Zakázali mi ísť ku nej, sedím opodiaľ na stoličke a veľká kopa moderátorov mi pchá pod nos mikrofón. Niečo im zabrblem, ale oni mi kladú daľšie nespočetné množstvo otázok. Strkajú do seba, predbiehajú sa. Ja však hľadím len na svoju sestričku.
Moderátorka, oblýskaná blondína s vybieleným chrupom, ju pohladká ostrými nechtami po tvári. Pri tom jej falošnom geste vzkypí vo mne zlosť. Dá signál kameramanovi a ten spustí kameru.
Nasilu ma držia, aby som tam nevbehol a nezobral sestričku preč.
Spustia pôsobivú smutnú hudbu a moderátorka do nej začne melodramaticky rozprávať. Stojí pred naším osvetlením domom a ukazuje naň.
,,.Smutná tragédia, čo sa odohrala v tomto dome nám dlho zostane v pamäti. Jedna z mnohých vrážd, predsa je iná. Pustý dom už asi nikto nekúpi. Ostali len dve deti, ktoré sú teraz siroty. A iba jedno z nich je vrahom."
Kamera sa otočí na moju vystrašenú sestričku, ktorá stojí v nočnej košielke na zemi a trasie sa. Moderátorka si k nej kľakne a dá jej pred ústa mikrofón.
,,No tak maličká, kto zabil tvojich rodičov?"
Malá oduje spudnú peru a ostáva ticho. Kráčam sem a tam a zúrim ako besná kuna zavretá v klietke.
Nech jej dajú pokoj! Je ešte malá! Je to ešte dieťa! Nevidíte, že sa bojí?
Nikto si nevšíma môj nepokoj a bránia mi v ceste za ňou. Ruvem sa s nimi.
,,Je pochopiteľné, že si vystrašená," ozve sa milo moderátorka, okolo úst má namazaný med ,,Ale predsa nám môžeš povedať meno vraha."
Kamera sa znova otáča a ukazuje ako mojich nebohých rodičov vynášajú z domu v čiernych igelitových vreciach. Smutnú hudbu dajú ešte hlasnejšie.
Taký...taký...neuveriteľný...gýč!
Udieram ľudí okolo seba a do očí sa mi zbiehajú slzy. Stretávam sa s pohľadom svojej malej sestričky, ktorá vo mne hľadá oporu.
Už to nevydržím...
,,JA!" zakričím a kamera sa bleskovo ku mne otočí ,,Ja som vrahom!"
Sestrička začína poťahovať rozsopleným nosom, moderátorka od nej odíde a beží ku mne. Nechá ju samú na zemi. Nešťastne hľadím, ako si sadne na zem a rozplače sa do macíka, čo jej doniesli sem ako pôsobivú rekvizitu. Pohľad na ňu mi zastrú ľudia. Strácam ju.

Neskôr, na policajnej stanici, mi ju dovolia nechať si ju na desať minút. Vrhne sa ku mne a ja ju cez železné putá objímem. Moje objatie je malé, kedže retiazka na putách je krátka. Vychutnávam si jej hebkú púdrovú vôňu, akú majú len malé deti.
,,Ja chcem mamičku!"
,,Mamička zaspala."
,,Tak ju zobuďme. Vieš, to s ňou musíme silno potriasť!“
,,Obávam sa, že mamičku už nezobudíme."
,,A ocka?"
,,Ten tiež zaspal."
,,Aj ten?"
,,Uhm."
,,Ani ten sa už nezobudí?"
,,Ani ten."
,,Koho vlastne mám?"
,,Máš mňa."
Krivo sa na ňu usmejem a nemotorne ju pohľadím po tvári, čo cez putá nejde a nejde. Hľadí na mňa modrými vyčítavými očami. Vyzerá takmer ako nejaké otupené a unavené zvieratko z Disneyovky. Hrá sa mi s vlasami, hladí ma po tvári.
,,Prečo máš putá?" opýta sa ma zrazu a zaťahá ma za retiazku ,,To ťa idú zavrieť?"
,,Áno, idú ma zavrieť, bol som neposlušný zlý vagabund," usmejem sa na ňu trochu nešťastne. Sestrička ma znova hladká po tvári.
,,Veľmi neposlušný?"
,,Veľmi!" zasmejem sa ,,Asi takto!" zavrčím na ňu a pošteklím ju na brušku. Vydá smiešny zvuk a rozosmeje sa. Policajt sa na nás škaredo zazrie.
Posledných desať minút uteká šialenou rýchlosťou. Nestíham si ich ani vychutnať.
,,Kedy sa vrátiš?" opýta sa ma živo, lebo si myslí, že odídem od nej len na pár dní. Už sa nedokážem usmievať. V očiach mám slzy. Znova.
,,Neviem," pokrútim hlavou a znova sa na ňu pozriem. Je z nej len malá rozmazaná machuľa.
,,Ty plačeš!" zvolá prekvapene ,,Och braček môj, neplač! To ideš tak nadlho preč?"
,,Koniec!" zavrčí policajt, zdrapí sestričku za ruku a ťahá ju preč odo mňa. Začína kričať. Cítim sa hrozne. Odtrhli odo mňa poslednú najmilšiu osobu. Moju malú sestričku. Dieťatko nevinné. Skryjem tvár do dlaní a rozvlykám sa.

Strážnik s rinčaním otvorí bránu cely číslo tridsať. Surovo ma do nej hodí a prudko za sebou zavre mreže a s rinčaním ich zamkne. Tu budem dlhých desať rokov. Toto bude môj domov. Rukami objímem mreže a sledujem strážnika, ktorý si popiskujúc odchádza. Väzni vedľa mňa sa škeria nad mojou bezmocnosťou. Trochu sa na nich usmejem.
,,Kamoš, zaplať vstupné!" začne jeden. Má vyholenú hlavu a vyzerá ako gorila. Akurát bez kožuchu. Preglgnem a primknem sa k mrežiam.
,,Žiadne nemám."
Chyba. Väzeň mi vrazí jednu cez hubu. Zakymácam sa a spadnem s rozrazenou perou na zem. Dotknem sa pery a zotriem pramienok krvy. Nechápavo si pozerám na lepkavú hmotu čo mi ostáva na prstoch, neschopný uveriť, čo sa to vlastne stalo.
,,Volaj ma Baz, kamoš," zaškerí sa na mňa ,,A ty si kto?“
,,Mark," zamumlem s plnou pusou krvy.
,,Dobre. Na začiatok ti dám jednu radu. Tu sa platí cigaretami. Alebo inými malými službami."
,,Cigaretami?"
,,Uhm, ale len kvalitnými. Aké fajčíš?"
Poviem názov a Baz sa znova zaškerí ,,To môže byť!"
Väzni sa na mňa usmievajú a ja zdesene rátam cigarety v kabáte. Pre každého päť. Bože môj. Tu veľa neprežijem.
,,Čo sa mu stalo?" ukážem na jedného ktorý leží na železnej posteli a nemo civý na stenu ,,Je chorý?"
,,Čoby chorý! Včera v noci sa s ním trochu zabavili," mávne rukou Baz a zapáli si. Keď zbadá môj nechápavý výraz, uškrnie sa ,,Robil kurvu."
,,Čože?" vypúlim naňho oči ,,Akože ho...no..."
,,Ošukali," mikne plecami Baz a prestane sa mi venovať. Zhrozene pozerám na toho úbožiaka a snažím sa nemyslieť na jeho krik, čo sa tu musel včera ozývať.

Roky v base, ktoré sa neuveriteľne vliekli, sa nakoniec skončili. Vyšiel som na slobodu s blaženým úsmevom. Už žiadne podplácanie cigaretami, už žiadne vyhrážky spolubývajúcich. Sloboda!
Kráčam k miestu, za ktorým ma srdce ťahalo celých desať rokov. K nášmu domu.
Je neobývaný, ako som predpokladal. Nikto v ňom nežije, záhrada je neudržiavaná a zarastená. V oknách sa mihá černota. Stisnem zhrzavenú kľučku od brány. Povolí. Nie je zamknutá. Vojdem do zarastenej záhrady a ticho za sebou zatvorím bránu. Bránu nezamkli. Ľudia sa spoliehali na to, že do strašidelného domu nikto nepôjde. A ani nikto nešiel.
Otvorím vchodové dvere a pretiahnem sa dnu.

Ako vtedy...pred desiatimi rokmi...

Prekvapene vojdem do pustej a smutnej obývačky. Šokovane preglgnem, keď uvidím krv na koberci. Ako tá farba kontrasuje s bielym kobercom. Nikto to sem neprišiel vyčistiť. Ľudia sa báli k tomuto domu zrejme čo i len priblížiť. Vidím krvavý odliatok miesta kde asi ležal otec. Vidím sestričkyne malé stopy. Vidím krv v kuchyni, avšak môj pohľad zaujme niečo iné.
Dajaký biely zdrap.
Zvedavo sa zohnem a uchopím papier.
Je to fotografia. Naša fotografia z dovolenky pri mori. Väčšina z nej je však zmáčaná krvou. Iba tvár mňa a sestričky je nezasiahnutá. Krutá irónia.
Uchopím rozbitý rám pričom z neho povypadá pár čriepkov a jemne tam fotografiu stesnám a položím ju na zaprášený plast. Tam patrí. Na obrazovku televízora, vedľa ovládača.
Nemo civým na fotografiu, že ani nezačujem hluk prichádzajúcej osoby.

,,Odíď!"
Otočím sa a vidím akési vychudnuté žieňa, ktoré na mňa mieri pištolou.
Deja vu.
Zahľadím sa jej do modrých očí a ona trochu zmätene nabije zbraň. Tvrdo sa na dievča zahľadím, s rukami vo vzduchu, aby videla, že sa vzdávam.
,,Poď ku mne, sestrička moja, poď bližšie, neublížim ti. Nemáš sa čoho báť, len poď ku mne a bude po všetkom," opakujem svoje slová s akousi hmlistou spomienkou.
Dievča s hrôzou v očiach cúvne, avšak zbraň stále drží v rukách
,,Sestrička."
,,Mark!" zvískne šokovane a trochu sa zakolísa ,,Braček!" rozplače sa. Takže stále je taká citlivka. Rovnako ako ja. To nám ostalo obom, vhľadom na predchádzajúce okolnosti.
Sleduje moju tvár. Zmenila sa za tých desať rokov na nespoznanie. Sám by som sa nespoznal. Dospel som a potom i zostarol. Moje vlasy sú dlhšie, mám už pár vrások a som oveľa vyšší. Ja jej pohľad opätujem. Stále plače. Neverí mi. Nechce ku mne ísť.
S tupým zaduneným padne zbraň na zem.
Odhodila ju. Ako vtedy.
,,Poď už ku mne. Neboj sa!"
Aká náhoda, že ju tu stretávam.
Váhavo sa ku mne priblíži.
Trochu sa usmievam a ona sa rozbehne ku mne a skočí mi do náruče. Hojdám si ju v náručí, oproti mne je taká drobnučká. Hľadím cez jej chrbát na zbraň, čo leží zemi. Rozmýšlam.
Cítim čipku jej trička, silnú voňavku a ostrosť jej nagélovaných vlasov na ježka. Rozmýšlam, či by som ju dokázal zabiť. Zabiť svoju sestru. Kedysi sestričku. Mal som to urobiť už vtedy.
To áno.
Už to nie je dieťa.
Deti majú právo žiť, nech už urobili čokoľvek, ale dospelí už nie.
,,Ty malá vrahyňa," zašepkám jej do ucha ,,Prečo si ich zabila? Prečo si ma zničila?"

Nestihne mi ani odpovedať, uchopím nabitú zbraň a vystrelím guľku niekam smerom do hlavy. Do rúk sa mi pozabodáva strelný prach a na oblečenie mi vyprskne krv. Je to zvláštny pocit. Je zvláštny pocit zabiť niekoho. Je zvláštny pocit zabiť svoju poslednú rodinu. Mal som, či nie? Ale asi skôr áno.

Z fotografie sa na mňa usmieva malá sestrička a na zemi leží jej mŕtve telo. A je po plači. Po tom falošnom plači, ktorý sa mi vznášal v hlave niekoľko rokov ako žalárna pieseň. Heuréka!

Oddneška budem plakať ja a nie ty.

 Blog

7 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu