chcem sa vrátiť, ale nemám k tomu...
Cedím slzy a výčitky mi v hlave stonú,
že si stratil vo mne vernú...
ženu. Ženu?
Viem, že na mňa už netrpezlivo čakáš,
učupený na schodách nášho vchodu.
Viem aj to, že plačeš a dni počítaš
od môjho odchodu.
Možno si myslíš, že som šla len do obchodu
...a cestou ma niekto ukradol.
Čakáš ma zbytočne.
Nevernej treba neverne.
V meste vidím ako dvaja sa k sebe zvynú
a v srdci cítim zasa ťažkú vinu.
Pípa mi mobil, je to sms-ka
(už asi päťdesiata za mesiac)
rovnako trpká, rovnako krátka:
,,Kde si, láska?“
(Neodpíšem. Už nikdy viac.)
Už je to niekoľko dní,
čo sa schovávaš v mojej skrini
medzi mojimi vecami
ukrývaš sa v moje vôni
a v tôni spomienok.
Stále dúfaš, že sa vrátim.
Nie, miláčik, ja sa už nevrátim.
Vypni si v tej
rozpálenej kotolni.
A nájdi si niekoho lepšieho.
Občas sa na teba pozerám
za oknami nášho domu
ako spíš tvárou ku dverám
a slzy sa ti na riasach lámu
v... neviem čom.
Už vieš, že som ťa podviedla.
Od susedky od vedľa.
V liste som ti napísala: ,,Podviedla som."
A tej som to do schránky hodila.
I s podpisom.
Všetko, o čom som kedy snila,
som si sama zosmilnila.
A všetko, o čom si kedy snil
ti môj milenec zošpinil.
Občas sa túžim vrátiť
a všetko ti vysvetliť.
Len tak medzi dvermi ťa objať
(naposledy)
A skrz uplakané pery ti povedať
(z posledných síl):
,,Prepáč.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
purenarcissism
17. 12.decembra 2011 21:40
true story?
Napíš svoj komentár