Pairing: Achilles/Patrokles.
Warning: Homosexulita. A bodka.
Style: Historická poviedka.
For: Môjmu Achillesovi. Milovala som ťa dlhých desať Trójskych rokov. Potom som lásku k tebe zmárnila.
***
Akákoľvek podobnosť je čisto náhodná a trúfam si povedať, že fakty, ktoré som použila sú zväčša pravdivé. Odporúčam však čítať tým, ktorý majú o tejto povesti/báji, aký-taký všeobecný prehľad.
***
Bolo by bizarné a smiešne povedať, že som bol niekedy niečo viac ako Achilles - nikdy a v ničom som neprekročil tú jeho magickú hranicu úspešnosti a slávy. Bol som len bezcennou súčasťou vojny, zanedbateľný a tak ľahko prehliadnuteľný - nebol som rýchly ako on, nebojoval som tak dobre a zručne ako on, nemal som takú úctu a slávu ako on a nebol som ani nesmrteľný ako on - bol som nič. V porovnaní s ním.
Jeho nepodarená kópia, plná ľudskosti a chýb.
Ľudia sa mi v tábore očami vysmievali a ukazovali na mňa prstom: ,,Aha, ide Patrokles! To Achillovo mladé šteňa!“.
Bol som pre nich len akési mladé nedozreté chlapča, ktoré má strážiť a upratovať Achillesov stan - niečo ako jeho osobná slúžka. Všetci vedeli, že Achilles ma nechce pustiť bojovať proti Trójanom, ale nikto nevedel prečo. Dokonca ani ja nie. Samozrejme, kolovali historky o Achillovej slabosti na mňa, ale ja som dobre vedel, že sú to všetko len vymyslené povery, v ktorých nie je ani zrnko pravdy. Báchorky starých klebetných báb.
Achilles ma nikdy nemiloval.
Môjho tela sa nikdy nedotkol, ani len omylom. Nikdy ma nepohladil, hoci som po tom neustále sladkobolne túžil a sám som vyhľadával jeho teplú náruč - ale nikdy si ma, ani len na maličkú chvíľu, nepochoval vo svojom teplom náručí.
Umieral som bolesťou pri vedomí toho, čoho sa mi odopiera - možno som bol predurčený na to, aby som ticho trpel nenaplnením jeho duše a absenciou svojho vlastného odrazu v jeho očiach.
Pre neho.
A pritom Achilles mal rád mužov a nie málo. Mal za sebou početnéjednorázové nočné vzťahy, spal s mužmi rôzneho veku a stavu, dokonca mal za sebou aj neopätovanú lásku, ktorá mu načisto zlomila jeho prázdne a nesmrteľné srdce. Bolo to prvý krát, čo sa na jeho krutej tvári objavilo čosi príbuzné a blízke smútku. A mne zovrelo srdce, že strojcom jeho smútku a odovzdania sa nie som ja.
Doteraz som mal pred očami tú krvavú spomienku, keď Achilles v Apolónovom chráme pomstychtivo a zákerne stínal, za tak opovážlivé odmietnutie o jeho zblíženie, Troilusovi hlavu.
Troilus bol v rovnakom veku ako ja. Bol to pôvabný chlapec so zlatavými vlasmi, nezábudkovými očami s dlhými, dievčenskými pieskovo bielymi mihalnicami, ktoré sa mu trepotali ako splašené motýle. Nohy mal bledé ako piesok na východnom pobreží, obuté v korkových sandáloch s medenou prackou. Tie nohy nestíhali pred ním utiecť.
A napriek tomu, že to bol najmladší syn staručkého Priama, syn nášho nepriateľa vôbec, Achilles ho bez milosti podrezal a nechal vykrvácať na obetnom oltári ako poškvrnenú obeť vojny a od
Nezniesol predstavu, že by Troilus mohol patriť niekomu inému ako jemu. I keby to bol sám Apolón. Achilles bol veľmi majetnícky.
Troilus chrčal, panenské šaty kňaza mu sčerveneli krvou a jeho telo sa mykalo v posmrtnej agónii. Nemohol som z neho spustiť oči a dokonca som mal na krajíčku a myslel som si, že sa povraciam.
Smrť som videl denne, bola mojou súčasťou, ale pri ňom to bolo... iné. Bolo mi Troilusa neskutočne ľúto. Možno preto, lebo bol v rovnakom veku ako ja, možno preto, lebo som nechápal, ako mohol odmietnuť niekoho tak božského a teda jeho smrť sa mi zdala zbytočná.
,,Patrokles. Poď.“
Vtedy ma Achilles jemne chytil za ruku a odtiahol ma od chrámu preč. Avšak mi nič nepovedal, aj keď videl, že sa trasiem od strachu a zimy, ktorá z neho sálala - mal som z neho neskutočný strach a akosi prízemne som si uvedomil, že som sa zahľadel do veľmi surového človeka.
A Achilles bol priveľmi zababraný do svojich myšlienok, aby si všimol, že sa so mnou niečo deje, že sa vo mne odohráva súboj krvavejší, ako tento deň.
V noci som niekedy trúfalo odtiahol záves od jeho stanu a prešmykol sa ku nemu. Vyhľadal som jeho lôžko a prikľakol som si k jeho spiacemu telu.
Netrúfal som si robiť prudké pohyby, aby som ho nezobudil. Bol ostražitý aj zo spania, ale ja som bol ešte ostražitejší a dával som si pozor, aby som ho nezobudil. Vtedy som zabudol od toľkého strachu a vzrušenia aj dýchať.
Ruka mi váhavo krúžila nad jeho hrudníkom a predstavujúc si, že ho hladím, som tak uspokojoval svoje nekľudné myšlienky a zvieranie v slabinách.
Chuť objať ho a pobozkať ho na pootvorené pery, ktoré dýchali hlbokým spánkom, bola neznesiteľná, ale vždy som sa prekonal. Niekedy, keď už som mal na mále, som mu aspoň odhŕňal dlhé pramene ryšavých vlasov, alebo prstom prechádzal po znecitlivených ranách previazaných obväzom, pri ktorých nemohol nič cítiť. Dával som si veľký pozor a nikdy som ho nezobudil.
Naučil ma byť veľmi opatrným.
Niekedy som si aj poplakal a potupný pocit prázdnoty v mojom chlapčenskom tele sa mesiacmi stupňoval nezávratnou rýchlosťou. Boli dni, keď som sa do seba uzavrel a prestal mať kontakt s okolitým svetom - aj so samotným Achillesom, dokonca aj s vládcom gréckeho vojska - Agamennónom. Pre iných šiel svet rovnako rýchlo a vratko ako inokedy, len pre mňa sa vtedy akosi spomalil.
Bolo mojím poslaním ho milovať, ale nikdy nezískať jeho lásku späť.
Bolo mojím poslaním nad ním bdieť, ale nikdy ho neprebudiť z neskorého sna.
Bolo mojím poslaním ho obdivovať, ale nikdy nebyť lepší ako on.
Zrejme to bolo mojím poslaním, lebo každý človek je stvorený a predurčený na to, aby niečo vo svojom živote vykonal a stal sa súčasťou niečoho vyššieho ako je on sám. Bol som však dôležitý pre niekoho? Bol so dôležitý pre túto dlho nekončiacu vojnu?
Bol tu vôbec niekto, kto mal o mňa strach a túžil mať so mnou kontakt?
Bol.
A na moje prekvapenie to bol ľstivý Odyseus, ktorý však mal milujúcu manželku a syna - ale tu išlo o čosi iné. O priateľstvo.
Hoci bol milý a starostlivý, nedokázal by som ho milovať tak ako Achillesa. Neviem prečo.
To nie vy si vyberáte, do koho sa zamilujete a komu venujete svoje srdce. Vyberá vám to Osud s pomocou Afrodity – a tá zrejme vie, čo robí. Musí vedieť. Predsa nedarmo je bohyňou lásky.
Odyseus sa ukázal ako veľmi chápavý človek a v najhorších dňoch škriabal moje zmáčané telo z mora, lebo pár krát som sa pohrával s myšlienkou utopiť sa v teplom Egejskom mori a poddať sa Poseidonovi.
Možno ani Poseidon nechcel prijať moju veľkú obetu a vždy, keď som sa o niečo pokúšal, more sa zázračne upokojilo a všetky tie rozbičované vysoké vlny, ktoré tu inák boli deň čo deň a trieskali o piesočnaté pobrežie, sa zázračne vyparili.
Pre iných bol Poseidon postrachom morí, ale pre mňa to bol muž nevyspytateľný ako samo more.
Odyseus sa ku mne postavil tvárou k tvár a podporoval moje búrlivé myšlienky, kázal mi dlhé eposy múdrostí, ktoré mal od samotného Platóna či Pytagora. Vysvetľoval mi matematické vzorce lásky a drevenou paličkou mi na piesok písal rovnice a výpočty. Vysvetľoval mi, ako obieha Zem okolo Slnka a doplnil to krátkou úvahou o tom, že aj Achilles je predsa len malá planétka, ktorá obieha okolo Slnka - tak ako všetci ostatní.
To s tým Slnkom som nejak nepochopil. Myslel som si, že to ono obieha okolo Zeme.
Odyseus bol veľmi múdry človek. Veľmi mu chýbala jeho žena, nehovoriac o malom synčekovi, ktorý bol pre neho všetkým. Čítal mi myšlienky, dokončoval za mňa vety, ticho a nenápadne ma podporoval, ale nikdy sa Achillesovi za mňa neprihovoril - povedal, že na to prídem po čase sám a potom budem vedieť, čo robiť ďalej.
A pritom mi tie vzorce lásky nikdy nešli do hlavy. Odyseus o nich hovoril tak precítene a precízne, že som si nestíhal uvedomovať svoje vlastné pocity. Vedel som však jedno - že poznám lásku ako neopätovanú súčasť môjho života. Vedel som, že budem Achillesa milovať dovtedy, kým sa nevzdám - úplne nevzdám. A jediný kto ma mohol od neho odtrhnúť a odpútať bola Smrť.
A potom prišla tá chvíľa, keď Achilles kvôli jednej prízemnej a ufňukanej otrokyni, sesternici Hektora a Parida, prestal bojovať - nechal zbroj, oštep, dokonca aj meč ležať na stole a odmietal sa vrátiť späť na bojisko. Zabolelo ma srdce, že je v tom žena a nie ja sám - ale v tú osudovú chvíľu som pocítil, že je ten správny čas - po tých zdĺhavých deviatich rokov, čo som dospel z chlapca na muža, som prestal snívať a rozhodol sa začať novú etapu svojho života.
Odyseus bol ťažko ranený a Grékom sa nedarilo, prehrávali. Chýbal tam Achilles a jeho družina, vďaka ktorej mali Gréci prevahu. Vošiel som do Achillovho stanu a prvý a zároveň posledný krát som ho prosil, aby sa k niečomu pohol - odmietal, bol príliš zaťatý a tvrdohlavý. Ani len mňa neposlúchal a nedal na mňa i keď som sa znížil k niečomu tak ponižujúcemu ako prosby.
A to všetko, všetko, kvôli hlúpej a márnivej žene.
Trhalo mi to srdce a vedel som, že je koniec, absolútny koniec všetkého - všetkých mojich smiešnych nádejí, túžob, želaní a snov. Vedel som, že Odyseus sa ma už nikdy nebude musieť snažiť utešovať a tiež som vedel, že Achillesovi chýbať nebudem.
,,Daj mi tvoju zbroj, Achilles!" žiadal som ,,Daj mi ju, aby som odstrašil Trójanov. Gréci umierajú!"
,,To je jedno, Patrokles, nech si umiera kto chce - Agamemnón povedal, že ma v boji nepotrebuje, tak nech je po jeho. Nepôjdem bojovať," zdvihol málatný a tvrdohlavosťou zaslepený zrak ,,Dobre," povolil po krátkom zvážení ,,Môžeš bojovať v mojej zbroji a s mojou družinou. Ale pamätaj, len Trójanov zastraš a vráť sa naspäť. Nebojuj, nepúšťaj sa do ničoho. Si slabý a zraniteľný, Patrokles. Si smrteľník. Nie si ako ja. Môžeš ľahko zomrieť. Nechcem ťa stratiť."
,,Dodržím tvoje slovo," zaklamal som bez výčitiek. Už som sa poberal aj na odchod, keď ma Achilles chytil za ruku a pritiahol k sebe - vyrazilo mi to dych ako som narazil do jeho tvrdého a vypracovaného hrudníku. Achilles moju tvár študoval s prižmúrenými očami. Visel som na jeho tmavých očiach, ktoré sa váhavo zlievali s tými mojimi. Bolo to prvý krát, čo som mal pocit, že ma vidí. Po dlhých deviatich rokoch.
,,Ľúbim ťa viac ako si myslíš, Patrokles. Dôverujem ti. Ak ťa stratím, neprežijem to. Dávaj si pozor. Potom sa porozprávame," povedal po chvíli a pustil ma. Dojato som cúvol a oči som mal plné sĺz. Povedal ,Ľúbim ťa´. Dve slová, na ktoré som čakal celý svoj život.
Ale bolo tak strašne neskoro, tak príšerne neskoro, že už to nebolo možné napraviť a nebolo cesty späť. Nasadil som si Achillesovu prilbicu na tvár, navliekol svoj úzky hrudník do jeho mohutného brnenia a zobral Achillov meč, ktorý mal po svojich okrajoch zhrdzavené šmuhy od krvi. Spomenul som si na Troilusa, ktorého práve týmto mečom podrezal. Potom som pozrel na Achillesa, ktorý ma mapoval pohľadom.
,,Svedčí ti to. A teraz choď. Choď už!" oslovil ma jemne a odtisol ku závesom, ruku pomaly spúšťal z môjho pleca ,,Patrokles, toľké roky som robil tak veľkú a zásadnú chybu. Choď, brat môj a dávaj si pozor. Po toľké roky, je to vôbec možné? Potom sa porozprávame. Tak bež."
,,Po toľké roky," obrátil som sa naňho s nádejou ,,To neoslablo a je to rovnako silné ako na začiatku. Potom sa porozprávame," obtrel som brušká prstov o jeho ruku, aspoň tento malý fyzický kontakt som si nedokázal zakázať, a ako opitý som odkráčal ku Achillovej družine, ktorá na mňa už nedočkavo čakala, chtivá po boji a krvi.
Potom sa porozprávame a bude nás súdiť samotný Hádes.
Rozbehol som sa na pomoc ranenému Odyseovi, ktorý mal rozťatú ľavú ruku a skolil Trójana, ktorý naňho útočil. Odyseus na mňa pozrel a usmial sa - ,,Achilles je späť!"
Grécke vojská sa ako keby zastavili v čase. Všetci vyhľadávali svojím žltým zakaleným zrakom svojho druha Achillea - mňa. Polovica Gréckych vojakov nadšene zdvihla meče do vzduchu a zakričala po Odyseovi: ,,Achilles je späť!"
Trójania cúvali späť. Všetci okrem Hektora, ktorý sa rozbehol priamo oproti mne. Aspoň chvíľu som mohol byť Achilleom - bežal som ako vietor, bojoval som rovnako spôsobne ako on a bol som nesmrteľný - aspoň svojou dušičkou, ktorá v mojom falošne pomenovanom tele bublala a penila od toľkého zákerného klamstva.
V hlave mi zneli všetky Odyseove vzorce o láske, ktoré mi kedysi postupne vpaľoval do môjho vrtošivého a nepoučiteľného srdca. Stále som ich nechápal, ale napriek tomu sa mi s ich pomocou darilo, lebo myšlienky na lásku sú silnejšie ako čokoľvek iné na svete.
Človek to musí niekedy brať s nadhľadom. Tú lásku. Môžeme byť radi, že dokážeme milovať, aj keď bez odozvy.
Prvý Odyseov zákon - Maj sa rád.
Hektor po chvíli s ostrou čepeľou oštepu zasiahol môj bok a moje myšlienky sa pretrhli ako niť. Moje podvedomie kričalo od bolesti. Klesol som k zemi. Všetci Gréci zmĺkli a rozbehli sa na pomoc tomu nesmrteľnému Achilleovi, ktorý sa tak bezbožne a váľal v prachu a krvi.
Hektor víťazoslávne odtiahol prilbu z mojej tváre a na moju tvár padli teplé slnečné lúče. Ľud zhíkol ,,To je Patrokles! To nie je Achilles!"
Druhý Odyseov zákon – Pomáhaj tým, ktorých miluješ. Je to správne.
Stretol som sa s Odyseovým vydeseným pohľadom. Bol smrteľne bledý, neschopný akéhokoľvek pohybu, či útoku a rameno mu krvácalo čoraz viac - zbohom Odyseus, môj učiteľ lásky - zbohom.
Konečne som pochopil, čo je to zač, tá Láska, o ktorej si toľko hovoril. Láska bola naozaj jeden veľký matematický vzorec, ktorý sa postupom výpočtov a rovníc, dal vypočítať.
Usmial som sa na rovnaho zdeseného Hektora - bol rozrušený z toho, že som tak mladý, alebo z toho, že nie som ten, koho hľadal?
,,Láska je..." zachrapčal som v smrteľnej úzkosti, pričom som ucítil v ústach nemalé množstvo krvi, ktorá sa mi tam nahromadila. Nedokázal som ju ani len vypľuť. Hektor nečakal. Lesklá čepeľ sa zablysla v jagavých lúčoch slnka a razom tak ukončila moje trápenie.
Odyseus mal pravdu.
Láska je.
Tretí Odyseov zákon – Nikdy v živote nedopusti, aby si si myslel, že láska neexistuje.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
domiki25
29. 11.novembra 2010 21:29
zajtra to prečítam! na toto sa musím vyspať.
Napíš svoj komentár