Varovanie 2: Je to dlhé! (päť strán wordových
Varovanie 3: Isté osoby - nebrať prosím osobne!!!
Venované: Všetkým, ktorý sa v tomto texte nájdu a čo majú k samote blízko. Ale hlavne jej - ona sa v tom už hádam nájde.
---
,,Stále si tu?“
Hlava ti doteraz sporadicky kľuckala niekde medzi vytúženým spánkom a bdením. Keď sa ozvala, zmorene si zdvihla tvár od zdochnutého švába na zemi a zadívala sa na neurčitý bod za ňou – vyhýbala si sa priamemu pohľadu do jej očí, pretože ťa to vždy dokázalo dokonale vyviesť z miery: ,,Nemám ako ujsť.“
Počula si klepanie opätkov o kamennú dlažbu. V tichej kobke sa ozveny jej krokov niekoľkokrát znásobovali. Obdivovala si, že dokáže v takých štekloch vôbec chodiť. Pomaly a majestátne k tebe prekráčala cez celú miestnosť, až sa zastavila priamo nad tebou. Čakala. A čakala si i ty. V hrdle si mala úplne vyschnuté.
Počula si jej dych a tiež to, ako jej ruka kĺzala po stene až ku reťaziam, ktoré napla v kŕčovitom zovretí, že tebou trhlo.
,,Ach,“ ušlo jej z úst, pery mala zošpúlené v pobavenom úsmeve ,,Zabudla som, že ťa tu vlastne väzním.“
Napla si sa na reťaziach, ktoré oblápali tvoje zápästia. Na miestach, kde sa ti putá zarezávali do pokožky, si mala vyšúchanú červenú kožu. Kov zarinčal. Nemala si síl na jej odpoveď niečo odseknúť a toto mal byť posledný zúfalý protest – posledné falošné zvyšky vzdoru, ktoré si v sebe mala. Proti nej sa nedalo bojovať. Dalo sa len vzdať. A v kútiku duše si po tom túžila. Túžila si podvoliť sa jej úplne. Lenže rozum tvrdil čosi iné – že sa nemáš vzdať.
Tak kde bola pravda?
,,Chceš von, všakže?“ opýtala sa ťa jemne.
Neodpovedala si.
Čupla si k tebe a pozorne sa na teba zahľadela. Uhla si pohľadom.
,,Bojíš sa?“
Zachvela si sa strachom a automaticky sa pritisla viac ku stene – čo najďalej od nej, ale len toľko, koľko reťaze dovolili. Chcela si, aby šla preč a chcela si, aby ti dala pokoj. Už bolo dosť mučenia, dosť jej zvrhlých hier. Mala si z nej hrôzu a strach, ktorý ti nedával spať už niekoľko dní. Bola si na smrť vyčerpaná. Niekoľko dní si nejedla a piť ti dávala len toľko, aby si prežila. Nikdy ti nedala napiť toľko, aby si úplne prestala cítiť smäd a tak si mala hrdlo v jednom ohni.
,,Dívaj sa na mňa, keď sa s tebou rozprávam,“ zavrčala.
Zanovito si mlčala a rozhodla si sa neposlúchnuť. Triasla si sa po celom tele a nebolo to zimou, ktorá v starom sklade panovala. Bolo to tou bezmocnosťou, ktorú si voči nej pociťovala. Ona bola silná a ty slabá. Ona bola dravec a ty korisť. A tieto role sa nemenili.
Zdrapla ťa za tvár, líca ti surovo zmačkla medzi palcom a ukazovákom a zdvihla tak tvoju tvár rovno ku tej svojej.
,,Pozeraj sa na mňa, keď sa s tebou bavím!“ zasyčala ti do tváre. Vylúdila si len bolestivú grimasu a z úst ti vyšiel len nezrozumiteľný priškrtený výkrik. Naraz ti prudkým pohybom vrazila hlavu o stenu až si uvidela všetkých svätých. Modlila si sa, nech už to máš čo najrýchlejšie za sebou.
Len nech už je po všetkom...
Zacítila si pach hnijúcich a rozkladajúcich sa zubov – zuby mala pokazené a úplne čierne, miestami pretkané dierami. Naplo ťa z toho smradu. Paradoxne to bolo jediné čo na nej bolo odpudzujúce. Ináč to bola veľmi krásna a veľmi pôvabná žena. Tvár jej lemovali nepoddajné tmavé kučery, ktoré takmer zakrývali veľké vyvalené oči. Neustále si vlasy strkala za ucho, ale oni sa jej stále vracali naspäť k lícam. Srdiečkovitú tvár mala nasadenú rovno nad vystuženým meravým krkom. Vždy bola oblečená v čiernom, najčastejšie v čiernych šatách s čipkou a v drahých čiernych pančuškách. A vždy mala na sebe tie vražedne vysoké topánky, ktorú ju robili ešte vyššou akou v skutočnosti bola.
Pozrela si sa na ňu a zamumlala nadávku. Myslela si si, že ti nebude rozumieť, ale prerátala si sa.
,,Tak ty mi budeš vzdorovať?“ na líce ti padla rana ako z biča a ty si šokovane zaskučala ,,Tak budeš?“
A ďalšia. A znova. A ešte. Nekonečné zúfalstvo, krajina bezbrehej mizérie a tma... a bolesť. Veľa bolesti.
Zvíjala si sa ako had, ktorému šliapli na chvost. Nútila si sa nekričať tým, že si si kúsala do spodnej pery, ale slzy ti stekali z očí samé od seba. Nedokázala si ich zastaviť. Nemohla si si ich ani len zotrieť a tak ti bezútešne stekali po vybičovaných lícach a prezrádzali, že si slabá – tak príšerne slabá a bezmocná.
Jej údery boleli a ona neprestávala. Pomaly, ale isto sa ti zatmievalo pred očami.
,,Nebi ma,“ zaprosila si ticho medzi dvoma fackami ,,Nezaslúžim si to.“
Trochu sa zarazila a ostala stáť primrznuto s nastavenou rukou. Vzápätí sa jej ruka znova prudko pohla a tebe sa zastavilo srdce. Zovrelo sa ako v kŕči a vynechalo pár úderov. Ale neudrela ťa. Pohladila ťa po dobitých lícach a pozorne študovala, akú škodu tentoraz napáchala. Bola si samá sinka a modrina z predchádzajúcich bitiek a teraz sa k tomu pridali i ďalšie rany, pretože sa jej podarilo nechtami rozdriapať ti ksicht. Bola si zmaľovaná ako paleta.
,,Prečo ma musíš toľko rozčuľovať?“ zašepkala, jej hlas znel skoro až nežne, zrazu ani náznak po zlosti z prechádzajúceho výbuchu ,,Hm? Vážne to stojí za to? Celé líca máš červené.“
Akoby zabudla, že ti to urobila ona sama.
Pokojne si na ňu pozrela. Za ten čas si si zvykla, že má striedavé nálady. Že je raz hnevlivá a raz smutná, inokedy arogantná a občas má i dobrú náladu, ktorá ti však svojou absurdnosťou a šialenosťou naháňala oveľa väčší strach, ako keď po tebe vrieskala, že ťa zabije a rozporcovanú na kúsky ťa predhodí divým sviniam. Bola nepredvídateľná a neovládnuteľná a nikdy sa nedalo vopred s určitosťou vedieť čo spraví.
,,Pýtam sa ťa znova,“ zakvačila ti prsty do pleca ,,Chceš ísť von?“
,,Dobre vieš, že chcem,“ vzdychla si unavene ,,Ale nejde to.“
,,Prečo nie?“ rozhodila rukami v prehnanom geste ,,Vieš, že mám kľúč. Môžem ťa pustiť.“
Pozrela si do zeme: ,,Ty vieš prečo. Lebo ťa mám rada. Viac ako rada. Ľúbim ťa.“
Samej ti to prišlo trápne.
,,Samotu?“ zasmiala sa udivene ,,Nikto nemá rád samotu. Nieto, aby ju niekto ešte ľúbil.“
Samota. To slovo znelo tak zamatovo, hodvábne – tak desivo čierne, tak zúfalo a mocne zároveň.
Sa. Mo. Ta. Tri krátke ľubozvučné slabiky plné zvratiek a zloby. V rozpakoch si mykla plecami na znak toho, že jej to nevieš vysvetliť. Akoby aj, keď si sama tomu nechápala.
,,Proste to tak je,“ zašepkala si ,,Vyhovuje mi to tu.“
,,Vyhovuje ti byť týraná despotickou ženskou a väznená v tmavej kobke?“ pozrela sa na teba ako na blázna ,,Pud sebazáchovy ti nič nehovorí?
,,Niekedy ľudia samotu prijmú ako svoju...“ preglgla si a hľadala tie správne slová ,,Priateľku.“
Zamračila sa: ,,Nie sme priateľky. Nechcem ti nič dobré. Chcem len, aby si zgebla. Po ničom inom netúžim.“
,,Tu nejde o teba.“
,,Necháš sa ovládať. Hocikým. Si slabá,“ odfrkla si ,,Vždy si bola slabá. Nedokážeš sa nikomu postaviť do cesty. Nedokážeš nikomu povedať nie. A čím si slabšia, tým viac máš potrebu pútať sa. Väčšinou na ľudí, ktorý ti viac ubližujú ako dávajú – na ľudí, čo za to nestoja, ktorý ti nemajú čo dať naspäť.“
Mlčala si.
Stratila s tebou trpezlivosť a neohrabane ťa chytila za vlasy a prudko šklbla smerom k sebe. Zakričala si a do očí sa ti opäť vliali slzy. Len sa nad tým uškrnula a potiahla ťa ešte silnejšie – tak, že ti na okamih vyrazilo dych.
,,Tak vzdoruj!“ zatriasla s tebou. Mala si pocit, že ti vyšklbe všetky vlasy a verila si tomu, že kebyže ju dostatočne vytočíš, bola by schopná ťa za vlasy povláčiť po celej miestnosti. Bála si sa, že to tak aj urobí.
,,Nie!“
,,Povedala som - VZDORUJ!“
,,NIE!“ už si kričala ,,Pusť!“
Nepustila ťa, práve naopak, začala ťa ťahať za vlasy hore a ty si sa so škrekotom zúfalo pokúšala postaviť na vlastné nohy. Nedarilo sa ti to, pretože si už niekoľko dní nestála a nechodila. Všetky svaly na nohách ti z nedostatku energie vypovedali všetkú poslušnosť. Trmácala si sa vo vzduchu a šklbala sa na všetky strany. V hlave ti dunelo zúfalou bolesťou. Bolesť ohlušila i tvoj vlastný krik, ktorý sa v sklade rozliehal od stien.
,,Tak slabá,“ zavrčala a vzápätí ťa uvoľnila zo svojho zovretia, keď usúdila, že z teba nič normálne nedostane. Nechala ťa spadnúť na zem a ty si sa zviezla s tupým zadunením na podlahu. Chrasty na kolenách ti dopadli na kamienky a štrk na podlahe a ty si zavyla bolesťou a zlosťou. Bolo to ako sypať soľ do otvorených rán.
,,Si slaboch,“ znechutene ti odpľula k nohám ,,Si nič.“
Rozplakala si sa. Zúfalstvom.
,,Tak tebe vyhovuje byť so Samotou?“ okomentovala tvoj plač ,,Tebe vyhovuje byť uväznená medzi šiestimi kamennými stenami, bez akéhokoľvek svetla a tepla? Vyhovuje ti žiť z toho minima čo ti dávam?“
,,Nie,“ zakňučala si.
Spokojne prikývla, ako keby po celý čas čakala len na túto odpoveď: ,,Tak prečo sa nebrániš?“
,,N-nechcem. Nedokážem to. Som zoslabnutá, nevládzem už.“
,,Nie,“ z jej hlasu čišalo zvrhlé pobavenie ,,Tebe sa to páči. Páči sa ti, čo ti robím. Vzrušuje ťa to.“
,,Si blázon,“ odvetila si slabo. Zdvihla si sa na rukách a vyzývavo sa jej pozrela do tváre.
,,Ale mám pravdu,“ v hlase jej preskakovalo vzrušenie ,,Vždy mám pravdu.“
Sklonila sa k tebe a pomohla ti posadiť sa. A keď si to najmenej čakala, s rukami na oboch tvojich vyštípaných lícach, si ťa pritiahla k svojej tvári a dravo pobozkala. Z toho bozku sa ti rozkrútila hlava a roztriasli kolená ešte viac, ak to bolo vôbec možné. Jej ústa boli tak teplé a tak mäkké. Toľký kontrast oproti tomu peklu, ktoré ti spôsobovala.
Jazykom ti oblizla spodnú peru a donútila ťa poslušne otvoriť ústa. Poslúchla si ako psíča, nebránila si sa. Nedokázala si sa jej brániť. Možno si ani nechcela.
Jej ruky sa ti roztancovali po tvojom rozhorúčavenom tele a pritiahli k sebe bližšie, surovo a majetnícky a z teba sa vydral hrdelný vzrušený ston. Hrudníkom si narazila o jej mäkké vzdúvajúce sa prsia, tuho ťa stískala a ty si sa prehla v jej šikovných rukách keď ti jej jazyk prešiel vlhkou cestičkou až k tvojmu krku. Mala si pocit, že si na vlnách a želala si si... želala si sa v tejto chvíli utopiť navždy.
Bolo ti všetko dokonale jedno.
---
Najhoršie bolo, že mala pravdu.
Vyžívala si sa vo svojej bolesti, rovnako ako sa ona vyžívala v tvojom týraní. Ona vlastne ani nebola tá zlá. Keby si chcela, pustila by ťa. Pustila by ťa, keby si ju o to výslovne požiadala. Lenže ty si sa vyhovárala na reťaze a na svoju slabosť. V skutočnosti ti vyhovovalo byť so Samotou. Nechcela si od nej preč, nelákalo ťa odtrhnúť sa od nej – navykla si si na ňu. Tým dobrým spôsobom. Stala sa súčasťou tvojho života a ty si ju potrebovala. Žila s tebou. Žila v tebe.
To ty si ju v sebe živila.
Ty a nikto iný.
Samota.
Bol to rauš. Nevedomie spútané dokonalou zblbnutosťou. Bola to najčistejšia láska - vernejšia od nej na svete neexistovala. Ak by ste hľadali lásku, Samota by Vám ju vždy poskytla.
Samota nezradí. Samota neopustí. Samota je tu vždy pre Vás, vždy keď zlyhá všetko ostatné, vždy ostáva ešte ona – vždy s trpezlivosťou čaká len a len na Vás.
A keď Vás zmáha plač, pochová vás so sebou na svojich prsiach.
Samota nebola tvoj nepriateľ, ale nebola to ani tvoja priateľka. Nemala si ju rada, ale i tak si zúfalo vyžadovala jej spoločnosť. Boli chvíle, keď si v nej videla jedinú oporu na tomto svete a boli chvíle, keď si ju nenávidela a želala si si od nej utiecť čo najďalej. Kolíbala ťa, keď ti bolo najhoršie a zhadzovala ťa, ak ti bolo lepšie. Keď ti bolo hrozne, reťaze z tvojich rúk povolila, lebo vedela, že jej neutečieš, ba priam budeš vyhľadávať jej spoločnosť a že sa sama budeš túliť do jej náručia.
Samota bola veľmi zvláštna osôbka, ktorá sa nedala pochopiť a nedala sa ani ovládnuť. Dalo sa jej len podvoliť a nechať sa zvádzať nekonečnou temnotou. Unášať jej tieňom, kolísať v jej súknom utkaných pavučinách. Samota bola zvodná a hravá, takmer až detinská – svojská.
Musela si sa však na oplátku riadiť jej zvrhlými hrami, ktoré nemali konca kraja a ktoré nemali v tom horšom prípade ani pravidlá. Tie si veselo menila podľa seba kedy sa jej zachcelo.
Nedalo sa s ňou dohodnúť, nedala sa vystrašiť vyhrážkami, nedala sa vydierať nenávistnými sľubmi a nedala sa ani obmäkčiť prosbami. Na ňu nič neplatilo. Iba výhody, ktoré získala tým že si ťa zovrela vo svojom smrteľnom náručí.
Samotu sa dalo len milovať, alebo nenávidieť. Nič medzi tým.
---
Na kolenách si zacítila studenú vodu. Všimla si si, že ti omýva rozmlátené kolená prederavenou hubkou, ktorú pravidelne namáčala do vedra s vodou. Sledovala si, ako ti starostlivo preberá dlhými štíhlymi prstami drobné kamienky, zaschnuté v chrastách, z nôh.
,,Prečo to robíš?“ trhla si sa od nej, keď ti vyberala z nohy jeden obzvlášť ostrý kamienok. Jej ruka si ťa hrubo pritiahla za stehno naspäť.
,,Drž,“ precedila cez zuby ,,Tento bude bolieť,“ pozrela sa ti do očí ,,Zvládneš to?“
Chvíľu ste na seba nemo pozerali. Čakala na tvoj súhlas.
Napokon si prikývla.
V tom momente sa jej nechty zaborili hlboko do tvojej nezhojenej chrasty a razom ju odlupli. Kusla si si do jazyka, aby si sa opäť nerozkričala. Z ľavého kolena sa ti vyvalila čerstvá krv a tebe došlo zle pri pohľade na to.
,,To bolí!“
,,Ja viem,“ odsekla stroho, pričom sa ti prstami špárala v rane ,,Máš ho až v mäse. Chvíľu to potrvá. Nemykaj sa toľko!“
,,To sa nedá. Strašne to bolí.“
,,Na bolesť si predsa zvyknutá,“ odvetila pokojne a necht jej škripol o kameň ,,Pozri, už ho mám.“
Stisla si zuby, keď ho pomaličky vyberala. Nohu ti tuho zvierala, aby si sa nehýbala.
,,A je vonku,“ povedala spokojne a hodila ti ho do lona. Na prstoch mala tvoju krv, ktorú utrela do toho úbohého zdrapu handry, čo si mala na sebe. Postavila sa na odchod.
,,Už ideš?“
,,Mám ostať?“
,,Nie ja len...“
,,Mám ostať?“ zopakovala otázku znova.
,,Prosím.“
,,Prečo prosíš?“ zareagovala nahnevane ,,Dobre vieš, že ja na prosby nereagujem.“
,,Prosím,“ zašepkala si, popukané pery sa ti chveli ,,Pobozkaj ma. Ešte raz. Iba raz. Posledný krát.“
,,Nie,“ zamietla, vrtuľky kučier sa jej popritom rozleteli na všetky strany ako energicky kývala hlavou ,,Nie, drahá, nie.“
A s týmito slovami opustila miestnosť a teba nechala samú napospas samote. Tentoraz tej skutočnej a nehmotnej - keď bola samota len slovom.
Bola to proste Samota. Dokonalá a popritom tak jednoduchá.
Blog
Komentuj
20 komentov k blogu
2
@narazuvzdzornaa A konečne koment!
Nikde som sa neoháňala tým, že to bude prudko sexuálne, ale pre mňa to má osobné kúzlo.
Nikde som sa neoháňala tým, že to bude prudko sexuálne, ale pre mňa to má osobné kúzlo.
3
vcelku dobre, na mna dlhe, ale zaujimave prirovnania, rspkt skryta pointa, ak som to pochopil,
7
Ľudia si myslia, že smútok a samotu sa nedá mať v programe nálady a musia ju dať preč...
8
som rad, ze ma to nevzrusuje. toto s laskou totiz nema absolutne nic spolocne. a btw pochybujem, ze by si taqychutnavala bozk od niekoho so zhnitymi zubami
11
@antifunebracka Ako si sám napísal, nie je to nič pre teba. Zato to ale neznamená, že to s láskou nemá absolútne nič spoločné. Mne to napríklad dáva dokonalý zmysel. Keď sa do niečoho nerozumieš, nemusíš to ešte hneď odsúdiť.
12
@madiska no ale mna by strasne zaujimalo, cim to teda ta laska je. lebo podla mna je to len obycajna dusevna choroba. a potom tu mame kopec tyranych zien so stockholmskym syndromom
13
@antifunebracka Neviem, nakoľko sa @stenatko rozumie do submisivity a masochizmu, ale čo môžem za seba povedať, necítim sa ako duševne chorá. Je úplne prirodzené mať rád niekoho, aj keď ti ten niekto ubližuje. Je evidentné, že to dievča z príbehu chcelo, aby mu tak ubližované bolo. Ty by si nemal rád niekoho, kto by ti plnil tvoje priania? Keď to teraz vezmeme nemetaforicky - tak aj tej druhej záležalo na tom dievčati, hoci jej ubližovala. Veď tam aj bolo napísané, že keby chcela, tak by ju pustila.
14
@antifunebracka Blog bol metaforický.
Ad jedna, tie prehnité zuby mali znamenať, že tá osoba bola zvnútra úplne prehnitá a že tá pekná schránka bol len obal. To že sa s ňou to dievča bozkávalo je je už o niečom inom.
Ad dva, celý príbeh je založený na dievčati v depresii (čož tu nebolo povedané, viem), ktoré sa snaží vymaniť zo Samotinej nadvlády - na jednej strane jej to takto vyhovuje, na druhej strane nie a ona prežíva v sebe akýsi duševný súboj. To že sa samota zhmotnila na osobu Samoty - to bola len taká menšia hra s fantáziou a malo to ľahšie vysvetliť ľudský vzťah k samote
@madiska Tento blog som písala prvý krát asi pred štyrmi rokmi. Samozrejme, dej bol o niečom úplne inom a bolo to fan fiction s dosadenými postavami. Ale i tak ma to inšpirovalo k tomuto. Ale začiatok bol taký istý - väzniteľka vchádza do kobky ku pripútanému dievčaťu a začína ho týrať.
Príbeh som začala písať pred týždňom a pol a kedže som chcela byť čo najvernejšia, začala som si niečo pozerať o sadizme. A ujo gúgle ma nasmeroval i na iné linky (BDSM), kde som si niečo prečítala o vzťahoch submisivity a dominancie - predtým mi to veľa nehovorilo, teraz som už... aspoň ako tak teoreticky zručná (dobre, nie som, ale aspoň mi to už niečo hovorí).
Nepopieram, že ma to veľmi zaujalo a inšpirovalo a musím povedať, že to silne ovplyvnilo túto poviedku, pretože sa mi to sem z neznámych príčin hodilo na dokonalé vykreslenie vzťahu Samoty a toho dievčaťa. A to je asi všetko.
Ad jedna, tie prehnité zuby mali znamenať, že tá osoba bola zvnútra úplne prehnitá a že tá pekná schránka bol len obal. To že sa s ňou to dievča bozkávalo je je už o niečom inom.
Ad dva, celý príbeh je založený na dievčati v depresii (čož tu nebolo povedané, viem), ktoré sa snaží vymaniť zo Samotinej nadvlády - na jednej strane jej to takto vyhovuje, na druhej strane nie a ona prežíva v sebe akýsi duševný súboj. To že sa samota zhmotnila na osobu Samoty - to bola len taká menšia hra s fantáziou a malo to ľahšie vysvetliť ľudský vzťah k samote
@madiska Tento blog som písala prvý krát asi pred štyrmi rokmi. Samozrejme, dej bol o niečom úplne inom a bolo to fan fiction s dosadenými postavami. Ale i tak ma to inšpirovalo k tomuto. Ale začiatok bol taký istý - väzniteľka vchádza do kobky ku pripútanému dievčaťu a začína ho týrať.
Príbeh som začala písať pred týždňom a pol a kedže som chcela byť čo najvernejšia, začala som si niečo pozerať o sadizme. A ujo gúgle ma nasmeroval i na iné linky (BDSM), kde som si niečo prečítala o vzťahoch submisivity a dominancie - predtým mi to veľa nehovorilo, teraz som už... aspoň ako tak teoreticky zručná (dobre, nie som, ale aspoň mi to už niečo hovorí).
Nepopieram, že ma to veľmi zaujalo a inšpirovalo a musím povedať, že to silne ovplyvnilo túto poviedku, pretože sa mi to sem z neznámych príčin hodilo na dokonalé vykreslenie vzťahu Samoty a toho dievčaťa. A to je asi všetko.
15
@stenatko pochopila som, že to celé bolo metaforisticky vykreslené, ale myslím (aspoň som to tak pochopila), že @antifunebracka rýpal do tej nemetaforistickej stránky veci, ktorú som mala potrebu... obhájiť
16
@madiska Však to som vysvetľovala jemu a nie tebe Ty máš šikovný metaforistický translate v hlave
17
Chvíľami surové ale fakt dobré. Zvláštne pocity z toho ale krásna skrytá myšlienka. Jednoducho, ty vieš, že vieš písať
18
@zebystaleja Asi by som mala skromne sklopiť hlavu a namietnuť niečo toho štýlu: ,,Ale choď, neviem.", že?
Ale ďakujem.
Ale ďakujem.
19
hej, aj som myslel, ze to bude metafora, len som si nebol isty, taxom to ponal doslovne
@madiska tak podla mna neni prirodzene lubit niekoho, kto ta z duse nenavidi a robi vsetko preto, aby ta na smrt utyral. to, ci by ju skutocne pustila, je diskutabilne. ale ublizovala jej a to je fakt. a nechcem niekoho, kto by plnil kazde moje prianie takto bezbreho a oddane. citil by som sa... divne, nie moc prijemne
@madiska tak podla mna neni prirodzene lubit niekoho, kto ta z duse nenavidi a robi vsetko preto, aby ta na smrt utyral. to, ci by ju skutocne pustila, je diskutabilne. ale ublizovala jej a to je fakt. a nechcem niekoho, kto by plnil kazde moje prianie takto bezbreho a oddane. citil by som sa... divne, nie moc prijemne
20
@antifunebracka Ona nerobila všetko pre to, aby ju na smrť utýrala. Veď jej čistila rany! Možno nie najnežnejším spôsobom, ale už aj to je podľa mňa známka toho, že jej nebola ukradnutá. Rovnako mi to nepripadalo zrovna tak, že by ju z duše nenávidela.
Ľúbiť niekoho, kto ti ubližuje je veľmi ľahké, pokiaľ tá osoba sama chce, aby jej ubližované bolo.
Nepochopil si ma s tým, či by si niekoho takého ľúbil, myslela som to z opačného hľadiska, ale to je jedno.... teba sa niečo také netýka, tak ty také niečo riešiť nemusíš
Ale neodsudzuj niečo, do čoho sa nerozumieš.
Ľúbiť niekoho, kto ti ubližuje je veľmi ľahké, pokiaľ tá osoba sama chce, aby jej ubližované bolo.
Nepochopil si ma s tým, či by si niekoho takého ľúbil, myslela som to z opačného hľadiska, ale to je jedno.... teba sa niečo také netýka, tak ty také niečo riešiť nemusíš
Ale neodsudzuj niečo, do čoho sa nerozumieš.
Napíš svoj komentár
Nebolo v tom absolútne nič sexuálne, aspoň pre mňa. Skvelé.