Kráčaš smerom ku nemu. Je pootvorený, dvere s prevesenými šálmi sú odchýlené. Teraz si si už istý, že to ide odtiaľ a nie z vonku. Najprv si si myslel, že vonku mraučí nejaké hladné mača. Ale na mačičku to bolo príliš... ľudské. Príliš krehké a nevinné.
Kľakneš si.
Bolo to tak veľmi dávno, čo si sa hral na schovávačku. Tak dávno, čo si si musel kľaknúť na všetky štyri, aby si sa pozrel pod posteľ. Tak dávno, čo si bol sám dieťaťom.
,,Trdielko. Vylez."
Odpoveďou ti je neutíchajúci plač, ktorý trvá už niekoľko hodín. Nevieš, ako jej pomôcť. Nečakal si, že to bude až také zlé.
V tmavej skrine sa pohne jej tieň a zabzučia pánty. Z hŕby šiat sa vynorí jej ruka, ktorá je odpoveďou na tvoje slová. Ignoruješ škrabance na nej a uchopíš jej dlaň to tej svojej. Cítiš, ako sa chveje. Cítiš aká je ľadová a priezračná. Prsty ako paličky od nanuku poláme na tvojej dlani. Pohladíš ich.
,,Nemaj strach. Neublížim ti."
,,To hovorili všetci."
,,Chcem ti pomôcť," stále hladíš jej pršteky ,,Nechcem nič viac."
,,Tak poď ku mne," zašepká.
,,Do skrine?" čuduješ sa.
,,Ak sa ku mne pritisneš, tak sa pomestíme."
Cítiš v tej vete úsmev. Otvoríš skriňu a chvíľu len z vrchu pozeráš na jej očká a bledú tvár. Pery má pevne stisnuté v potlačovom plači a kolená ma stisnuté tesne ku svojej brade. Celá sa trasie a nie je to ani od plaču a ani od zimy. Je to od toho, čo drží v sebe uzamknuté už niekoľko týždňov.
Naozaj ti pripomína malé dievčatko i keď je to už veľká slečna, ktorej ťahá na osemnásť liet.
Vlezieš ku nej. Automaticky sa k tebe pritisne, ruky obtočí vďačne okolo tvojich pliec a na krk sa ti usadí jej roztrasený dych ako námraza na okno. Tá blízkosť je až neuveriteľná. I to, ako na teba v tejto chvíli spolieha a ako ťa zúfalo potrebuje - a to puto je nádherne ľudské, i keď smutné.
,,Keď som bola malá, vždy som si myslela, že táto skriňa vedie do Narnie," hlesne nešťastne.
Také dieťatko.
,,Možno by si si mala vymyslieť svoju krajinu."
,,Ja mám svoju krajinu. Je to krajina smútku."
,,Možno by si mala uvažovať nad presťahovaním a predajom pozemkov," navrhneš jej jemne.
Pozorne sa na teba pozrie.
,,A kam by som šla? Všetci majú svoje krajiny. Do tej svojej ma len tak nepustia."
Objímate sa. Napriek všetkému je ti to príjemné. Je teplá a mäkká. V skrini je dusno, je tam vydýchaný vzduch a tebe sa ťažko dýcha. Nad hlavou sa ti rozvetvujú košiare jej šiat a všetky tie šaty voňajú ako ona. Kokosom. Broskyňami. Tak jemne.
,,Možno by som ťa mohol zobrať do svojej krajiny," hráš sa jej s prameňom vlasov. Zapletáš jej malý vrkôčik.
,,A máš nejakú?"
,,Vymyslel by som si nejakú. Hneď teraz. Ale musíš mi pomôcť, vo vymýšlaní nie som až taký dobrý. Čo ak by som to nedomyslel a na okraji mojej krajiny by bola čierna diera, ktorá by do seba vtiahla každého, kto by prešiel okolo?"
Chvíľu sleduješ ako si zotiera slzy do rukávu mikiny. Zachytíš jej záujem a keď sa o teba oprie, čakajúc na to, že jej začneš rozprávať, je ti jasné, že z najhoršieho ste už vonku. Podarilo sa ti to. Podarilo sa ti prebudiť jej prirodzenú zvedavosť, ktorá bola niekoľko týždňov potlačovaná a zrážaná na dne jej spomienok.
To že ťa chce vôbec počúvať je pre teba veľkým povzbudením.
,,Takže. Bol by tam veľký sklenený zámok obohnaný betónovými múrmi..."
,,Nie, nie," kategoricky ťa preruší ,,Rozprávky začínajú inák. Musíš začať slovami: Kde bolo, tam bolo. A až potom popíšeš svoju krajinu."
Bože, také dieťatko. Musíš sa usmievať.
,,Si zlatučká," ujde ti z úst.
,,A ty taký dobrý," vykokce sa ,,Tak neznesiteľne milý. Príliš."
A vzápätí sa zase rozplače. Chápeš to.
,,Len sa vyplač."
Berieš ju do náruče a kolíšeš ju, až kým sa neupokojí. Šepkáš jej, že to bude v poriadku. Dych sa jej skracuje až sa nastaví na pravidelné a pomalé tempo. Je až podozrivo ticho. Trošku s ňou zatrasieš. Nereaguje.
Pozrieš sa na ňu poriadne a uvedomíš si, že zaspala. Zase sa usmievaš. Zaspala pri tebe, zaspala v skrini, zaspala úľavou a s tvojou rozprávkou na perách. Hlavné je, že zaspala. Podopieraš ju a necháš ju mäkko odfukovať na svoj krk.
Pobozkáš ju na čelo. Vieš, že sa nezobudí. Teraz ešte nie.
,,Trdielko."
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
2
@purenarcissism Aj keď je v kategórií vymyslené, bol tu človek, čo ma z nej vytiahol - v tom metaforickom zmysle. A ja som mu vďačná.
Len... sa mám chuť do nej opäť vrátiť, ale príde mi to ako marenie jeho snahy.
Len... sa mám chuť do nej opäť vrátiť, ale príde mi to ako marenie jeho snahy.
3
ja by som nepočúvala,u mňa by nik nevzbudil záujem...
a, @1 sny,hm,načo sú dobré?načo je dobré do nich unikať?aby sa človek zobudil a uvedomil si, v akej zasranej stoke to žije?
a, @1 sny,hm,načo sú dobré?načo je dobré do nich unikať?aby sa človek zobudil a uvedomil si, v akej zasranej stoke to žije?
Napíš svoj komentár
nesmieme sa zatvárať do skríň, to príde potom. majme svoju krajinu, no ušetrime si ju na posledný výlet z ktorého sa už nevrátime. dovtedy si postavme svoju krajinu v živote. musíme sa snažiť, aby sme nežili nadarmo.