Sedem (ne)hriechov - Hnev

Vošiel do triedy.
,,Hej, okuliarnik!”
Odignoroval to so zaťatými zubami.
,,Zdravím ťa, nepočuješ? Či máš ten nechutný hnisavý sajrajt aj v hlave?”
Narážal na jeho akné, ktoré mu rašilo na tvári už mesiace. A hoci sa ho snažil zbaviť nespočítateľným množstvom vodičiek, gélikov a mastičiek, nikdy mu nič nepomohlo.
Prešiel okolo Martina a jeho prívržencov rýchlym krokom. Nevšimol si však nohu, ktorú mu Martin nastrčil popod členky a tak sa potkol a rozdrúzgal na zemi. Počul, že sa mu rozbilo sklíčko na okuliaroch. Namiesto uceleného obrazu videl len spleť pavučín rozbrázdenej siete.
Začul škodoradostný smiech.
,,Manták, nevieš chodiť?”
Srdce sa mu rozbúšilo – ťažko povedať či krivdou, smútkom, alebo hnevom.

Vstal, oprášil sa a obrátil sa na Martina s nekontrolovateľnou zlosťou. Oko mu cukalo, čo sa mu stávalo vždy, keď bol nervózny, alebo nahnevaný. Ale podmienilo to najmä to, že hrával často počítačové hry, hoci keby si mohol vybrať, radšej by išiel s kamarátmi von. Ak by mal nejakých kamarátov.
Pozrel sa do Martinových modrých očí a Martin mu pohľad tvrdo opätoval. Inokedy by ten drvivý pohľad nezvládol a už dávno by odvrátil zrak, ale dneska nie, dneska sa mu zdalo náramne ľahké hľadieť do tej jeho prasacej tváre s ulízanými hnedými vlasmi. Cítil k nemu hroznú nenávisť a nedokázal myslieť na nič iné leda na to, ako strašne to prasa nenávidí.
,,To si prehnal,” ozval sa a hlas sa mu triasol rozkošníckou bolesťou ,,Ospravedlň sa, ty tlsté prasa.”
Martin sa len zasmial a s fistulou po ňom zopakoval ,,Ospravedlň sa, ty tlsté prasa.”
,,Hrdina, aby si sa nestrápnil tým svojím podpriemerným IQ, budeš papagájovať, všetko čo poviem? Ale vieš čo? Ja ti na to neskočím, ako tá tvoja tupá garda. Si hlupák. Hlupák.”
Martin zmraštil tvár a bledé líca mu nabrali trochu červene ,,Ako si mi to povedal?”
,,Hlupák,” odvetil pokojne ,,Obyčajný skomplexovaný hlupák.”
Martin sa nedal vyviesť ľahko z miery ,,Mi hovorí kto? Okuliarnik indický?”

Daniel zavrel oči. Nadýchol sa. Na viečkach mu zúrivo tepala tmavomodrá žilka. Zťažka vydýchol. Bolo neskoro, tak príliš neskoro. Vnútorný tachomer v ňom praskol a vytiekol. Rozžeravené káble sa roztopili, imaginárne putá mierumilovnosti tiež. Bol voľný, bol slobodný a mohol robiť čokoľvek, na čo si len zmyslel – a teraz si zmyslel, že Martin. Jednoducho Martin.

Bolo to v ňom. A hoci bol pacifista, mierumilovný človek, ktorý odcudzoval vojny, násilie a ľudí, čo mali radosť z psychického a fyzického týrania, vybuchlo to v ňom ako dlho pripravovaná rozbuška poliata benzínom.

Bolo to niekoľko mesačné trápanie zreagované s nevyventilovaným hnevom, ktoré sa v ňom zbieralo a hromadilo. Kedže to z neho nešlo nijakým spôsobom von, stačila jedna iskra a celá jeho myseľ zblčala pod návalom emócií. Hlava mu horela, svaly triasli a on nemyslel na nič iné, ako na smrť svojho spolužiaka. Smrť, och, toľko silné slovo.

Chcel ho zničiť, chcel mu ublížiť tak, že by si to zapamätal do konca života. Chcel ho vymazať zo svojho života, urobiť z neho mastný fľak, chcel mu to spočítať za všetky tie preplakané noci, keď sa bál ísť na druhý deň do školy. Za všetky tie trápnosti, ktoré zažíval, keď musel nahlas čítať referát, za všetky tie papieriky, ktoré doňho počas hodiny hádzali, za peračník vyhodený von oknom a za všetky tie počmárané zošity.

Hajzel.

Tresol Martina o tabuľu a začal ho jednou rukou škrtiť a druhou nepresne udierať do tváre, pretože koordinácia rúk sa mu úplne vymykala spod kontroly ,,Už – sa – mi – nikdy – nebudeš – vysmievať!“
Hlas mal na nepoznanie zdeformovaný a sám ho nespoznával. Tiež nevedel, odkiaľ sa v ňom berie toľko sily. Bol silný ako nikdy. Mal pocit, že by premohol aj armádu nacistov v ťažkých botách, taký bol silný.
Vážil len šesťdesiatpäť kilo a takmer metrák vážiaci Martin ho zo seba nevedel skopnúť. Kvičal ako prasa a metal sa ako dobytok na bitúnku.
Veľmi sa mu to páčilo.

Ocitli sa na zemi. Daniel udieral všade kam dočiahol. Do tváre, do hrudníka, do brucha. Všade, kam sa pošťastilo. Nevnímal Martinovo stonanie a to, že sa doňho pustili jeho kamoši. Ak ho niekto chcel od Martina odtrhnúť, zúrivo ho kusol do ruky ako zviera, alebo opľul nadbytočným množstvom slín, ktoré sa mu hromadili v ústach. Potomto sa ho už radšej nikto nedotýkal.

O niekoľko minút rezonancia jeho úderov začala klesať a už ho aj päste boleli. Nebol trénovaný na bitky. Kedysi chcel začať chodiť na box, ale následne si to však rozmyslel.
Cúvol. Hrudník sa mu zdvíhal od nedostatku kyslíka, šiju mal pretečenú od potu a ruky plné mazľavej tekutiny. Ťažká myseľ sa mu začala otvárať a rozpínať a náhly nekontrolovateľný prúd hnevu sa z neho začal bezdôvodne vytrácať. Svaly mu ochabli a zrazu sa cítil neskutočne slabý.

Do uší, ktoré mal doteraz zaľahnuté neviditeľnou vatou, sa mu doniesol vreskot a škrek spolužiačiek. A hoci nemal okuliare, pretože ich niekde počas bitky potratil, i tak videl, že Martin je obalený v kaluži vlastnej krvi. Nos mal zdeformovaný na zemiakovú kašu, oči spuchnuté a keď Daniel s prižmúrenými očami zaostril na neindifikovateľné predmety na zemi s zdesením zistil, že sú to jeho zuby.

Martin zakašlal a z pier mu vytryskol gejzír ružovkastých slín. Z pľúc sa mu ozýval dutý chrapot a každým nadýchnutím mu čosi zapískalo v krku.
,,Ja som nechcel,“ ozval sa otupeným hlasom Daniel ,,Ja som to nebol!“

A vzápätí sa rozplakal. Skratová reakcia na seba nedala dlho čakať a hnevom naplnené vnútro mu nahradilo bolestne zvieravé prázdno.
,,Ja som nechcel, preboha, ja som nechcel!“

A bola to pravda.

Daniel naozaj nechcel. Ale bol to on. Hoci nie tak celkom on. Bol to jeho hnev, čo ho ovládal.

 Blog

19 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu