Došla z obchodu celá udýchaná a upachtená, hoci obchod bol len päťsto metrov od domu. Nohy mala boľavé a spuchnuté, silonky roztrhnuté, sukňu vysakanú až ku pásu. Vyzliekla sa, odložila topánky do botníka, pomaznala sa s mačičkami a vybrala sa do kuchyne, kde začala vykladať z plátenej tašky jedlo. Na dreze sa jej hromadila utešená farebná kôpka čokoládových tyčiniek a iných cukroviniek. Musela sa zasmiať. Tak pekne farebne to spolu ladilo.
Snicker, Snicker, Mars, Twix, dve fialové tabličky smotanovej milky, Siesta mliečna, Siesta horká, tri Polomáčané mliečne, Clever keksy, Clever nugátové oplátky, Orion, Haribo gumené medvedíky, malé balenie Lentiliek, dve plechovky Fanty, litrový Sprite, pomarančový džús Toma, veľká Vinea a melónové žuvačky od Orbit.
Ostatné nudné jedlá ako rybie prsty, pomleté bravčové mäso, cestoviny, cesnak, cibuľa, pretlak, kuracie prsíčka a zemiaky sa ani len nenamáhala vybaliť. Však to počká, má to svoj čas. Teraz tu má niečo iné, niečo oveľa chutejšie, niečo, z čoho bude mať nebíčko v papuľke.
Spokojne sa usmiala a v rukách si odniesla všetko to jedlo do obývačky. Sadla si na pravú stranu gauču čo bolo jej zvykom, pretože Peter, predtým než sa pobral na druhý svet, sedával na ľavej strane. Och, koľko jej len chýbal. Mala pocit, že jeho smrťou stratila nie len životnú oporu, ale aj polovicu tela bez ktorej teraz nie je schopná naplno pracovať. Akoby stratila jednu ruku, jednu nohu, jedno oko, ucho, obličku, spodnú peru, polovicu pokazených zubov, polovicu všetkých tepien, žíl a žlčových kameňov. Akoby niekto zobral nôž a horizantálne ju preťal na dve súmerné časti a jednu časť si vzal.
Peter zomrel pred rokom. Od tej chvíle nachádzala akúsi dočasnú a krátkodobú útechu v sladkostiach, televízií a knihách. Všetko sa to začínalo podivne škatuľkovať do rituálu a stereotypu. Ráno si čítala sentimentálne romány. Doobeda šla vždy nakúpiť do obchodu, aby poobede mohla pri televízií vyjesť všetky sladkosti, čo si kúpila. Večer počúvala rádio a po skončení omše sa išla osprchovať a následne odišla do postele.
Valéria mala sedemdesiatpäť rokov. Valéria už bola starou ženou. Valéria si to uvedomovala.
Zapla televízor a začala bez akéhokoľvek rozmýšlania prepínať z programu na program. Jedla pri tom jednu tyčinku za druhou. Prvá tyčinka Twix jej spočiatku chutila, ale keď už otvárala ďaľšie balenie, bolo jej od toľkého sladkého pocitu v ústach zle. I tak pokračovala, nedbajúc na to, že pôvodné nebíčko v papuľke sa mení na blatistú a až príliš sladkastú kaluž trpkosti. Na konferenčnom stolíku jej rástla hora pokrvaných obalov a jedna vypitá plechovka od Fanty. Mala chuť zvracať, ale i tak jedla, pretože verila, že keď zje všetko, čo si nakúpila, bude jej lepšie.
Dojedla posledného žltého gumeného macíka a zakliesnila sa do gauča. Zťažka zafunela a chytila sa za spuchnuté brucho. Za posledný rok pribrala štyridsaťkilo. Ono to tak síce nevyzerá, ale predstavte si štyridsať balení kilového cukru. Mohli by ste si z nich urobiť ohradu v menšej záhrade. Susedia to pripisovali smútku za manželom, ona svojej slabosti a závislosti na sladkom.
O chvíľu pocítila ten známy pocit spokojnosti, ktorý sa jej rozlieval od končekov nôh až po spotené čelo. To je presne ono, duševný orgazmus zo sladkého. Práve pre toto sa ho odmietala vzdať. Kôli piatim až desiatim minútam, pri ktorých nemyslela na nič iné, len na to, ako je jej dobre.
Stále prepínala programy na televízií, stará obrazovka prašťala a striedala rozdielny spektrum svietivých farieb. Na každej stanici hrali iné zvuky – niekde to bola melódia, niekde rozprávanie, inde zase zvučka.
Sedemdesiatdva. Píp. Sedemdesiattri. Píp. Sedemdesiatštyri. Píp. Sedemdesiat päť. Píp. Sedemdesiatšesť. Píp. Sedemdesiatsedem. Píp. Sedemdesiatšesť.
Stanica sedemdesiatšesť nefungovala. Zrnila.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
purenarcissism
24. 6.júna 2011 16:24
wow *_*
4
@flemi Tak takýmto komentom by si ma jedine urazila, a myslím, že slečnu autorku tiež, pretože Urbaníková píše také braky, aké som ja písala v siedmej triede na základke.
Prišlo mi z toho celého tak smutno, a vlastne poznala som jednu takú ženu. Bola síce mladšia. Ale jednoducho bola zo svojho života, ktorý mala ozaj nepekný, taká zničená, že jediné, čo jej robilo potechu bolo jedlo. Bola to skvelá žena, neskutočná. Vzchopila sa a chcela s tým bojovať a bojovala ozaj ako lev! A práve tu sa mi najviac odzrkadlilo, že: VŠETKO MÁŠ VO SVOJICH RUKÁCH.
Prišlo mi z toho celého tak smutno, a vlastne poznala som jednu takú ženu. Bola síce mladšia. Ale jednoducho bola zo svojho života, ktorý mala ozaj nepekný, taká zničená, že jediné, čo jej robilo potechu bolo jedlo. Bola to skvelá žena, neskutočná. Vzchopila sa a chcela s tým bojovať a bojovala ozaj ako lev! A práve tu sa mi najviac odzrkadlilo, že: VŠETKO MÁŠ VO SVOJICH RUKÁCH.
5
@otvoreneokno
no, a to si asi nečítala Sirotu Podhradských, a o tom sa učíme v škole!
@stenatko dúfam, že to berieš v dobrom...lebo presne tak som to myslela
no, a to si asi nečítala Sirotu Podhradských, a o tom sa učíme v škole!
@stenatko dúfam, že to berieš v dobrom...lebo presne tak som to myslela
Napíš svoj komentár