Za chvíľu malo byť skoré ráno, ale ona sa necítila ospalá, i keď celú noc prestála na vysokých podpätkoch. Zavolala si výťah a stlačila sedmičku. Výťah sa zatriasol a s rachotom sa pobral hore. Ledabo si prstami prečesala vlasy, aby nevyzerala tak zúfalo, vysakala sukňu a uvolnila korzet, aby obnažila výstrih plný modrastých a červenkastých fliačkov.
Otvoril jej plešatý pupkatý chlap, ktorý navyše smrdel a jeho štekajúci bastard začal na ňu štekať ako pominutý. Mala ho sto chutí kopnuť do zadku. Psa aj chlapa.
,,Tu ste. Meškáte. Strhnem vám to zo sumy, ktorú som vám sľúbil.“
Na takéto zachádzanie bola zvyknutá.
,,Prepáčte, ale predchádzajúci zákazník bol náročný.“
,,To mi je jedno. Máte si strážiť čas. Kde nesiete vôbec toľkú odvahu ku mne prísť, keď polhodinu meškáte?“
Marianna rezignovane mlčala a radšej sklopila zrak na toho jeho zúrivého yorkšíra, ktorý sa pustil do jej už beztak dosť zničeného podväzku. Aj by sa ho striasla, keby sa nebála, že príde o sľúbených stopäťdesiat eur. Jednoducho stisla zuby a vduchu si opakovala čarovnú vetičku: ,,Náš zákazník, náš pán.“,,Na čo čakáte? Poďte dnu.“
A tak šla.
Hneď sa musela vyzliecť a popritom sa tak príšerne hanbila, hoci to už robila už niekoľký krát. Človek by si myslel, že už si na to po tak dlhom čase zvykne. Ale ona nie. Stále ju zalieval stud a žalúdok sa jej sťahoval od neistej bolesti spôsobonej párom očí, ktorú ju nedotklivo očumoval. Tak strašne sa hanbila, že si želala ihneď sa prepadnúť pod zem.
Hanbila sa i za svoje opuchy a vrásnivé mozole na nohách, ktoré sa jej vytvorili častým nosením topánok na opätku. Hanbila sa za svoje rozcuchané a schlpatené vlasy, hoci si ich každé ráno starostlivo umývala a česala. Hanbila sa za svoje roztrhané podväzky, špinavú sukňu, rozpáraný korzet a rozmazaný rúž na brade a perách. Nové šaty a kvalitnejší rúž si dovoliť nemohla.
Ďaľšiu nešťastnú hodinu a pol vnímala veľmi útržkovito – ale zrejme prebiehala rovnako stereotypne ako inokedy – ona sa vyzliekla, zatancovala zákazníkovi striptíz, urobila sa pred jeho očami, nechala sa ocmúlať, vyfajčila mu kara a nakoniec ju jej zákazník pretiahol. Jediné svetlo jej tmavého a nekonečného tunela bola šušťavá stopäťdesiat eurovka.
Nakoniec jej dal aj tak len sto eur. Ale ona si na takéto neférové drobnôstky života už zvykla. Zobrala ich a pobrala sa domov.
Do skutočného domova, nie do domovov, kde ju preťahovali starí a ulízaní páprdi, ktorý si mohli dovoliť prostitútku.
Skutočný domov – tam kde ju čakali ľudia, ktorý ju milovali a ktorý ju potrebovali.
***
Nadránom sa vracala domov – do ošúchaného jednoizbového bytu, kde komplexné bytové zariadenie nahrádzala jediná staručká manželská posteľ, na ktorej paradoxne skoro nikdy neležala. Ale Lukáš ju zohnal v bazáre prakticky za babku a ona mu tú posteľ vyvrátiť nemohla. To, že ona pohldlie nepotrobala, neznamenalo, že ho nepotreboval niekto iný.
Lukáš bol doma. Uvaril jej lacnú a slabú rozpustnú kávu, ktorá skoro vôbec nemala chuť, pretože šetrili každú čajovú lyžičku.
,,Ahoj moja,“ otvoril jej dvere ,,Poď sem.“
Marianna s veľmi smutnými očami vošla dnu. Nohy jej kvikali na vysokých ihličkách, ako keby ňou niekto sústavne triasol. Vlastne sa triasla celá. Lukáš ju opatrne podoprel o stenu a zložil jej z nôh topánky. Medzi prstami mala zaschnutú krv. Zobral vopred prichystanú špongiu z vedierka a jemne jej nôžky očistil studenou vodou. Striaslo ju a pozvracala sa. Utrel jej vreckovkou ústa.
,,To nič, zlatko. To sa stáva. A teraz ťa osprchujeme, aby si bola čistučká a aby sme z teba vymyli všetkú špinu.“
Rozplakalo ju to – strašne ju mrzelo, že jej muž ju považuje za špinavú a nečistú. Pritom to nebol jej nápad, ale jeho. On navrhol, nech ide robiť kurvu – že to veľa obnáša a rýchlejšie zarobia potrebnú sumu. Ďaleko od pravdy nebol. Každú noc domov priniesla minimálne 400 euro.
Vyzliekol ju z šiat a strčil ju do splesniveného sprchovacieho kúta, kde na ňu zapol studený príval vody. Tak skoro ráno teplá voda vôbec netiekla a navyše, studená voda bola lacnejšia. Marianna tam stála tam soľný stĺp, zmáčané vlasy jej tesne priliehali tvár a plecia. Lukáš po nej rozotrel mydlom zarobenú penu. Potom zobral hubku, ktorou jej očisťoval nohy, opláchol ju a vydrhol ju, až kým nebola čistá. Hubka, kedže bola stará, ju škriabala a tento každodenný rituál ju poznačil zvieravým stereotypom. Lukáš ju opláchol a zabalil do osušky.
,,Si obetavá, miláčik,“ povedal jej, keď Marianna naňho pozerala vyčítavým pohľadom – Lukáš ani zďaleka nezarábal toľko ako ona a nemusel sa ani ponižovať pred cudzými chlípnymi chlapmi ,,Si úžasná. Poď. Vypijeme si kávu.“
Opatrne sa posadili na posteľ – každý na oprotiľahlú stranu postele. Cez zaťaté zuby sŕkala kávu. Lukáša milovala – a nerada to priznávala, ale potrebovala ho. Bez jeho úžasnej podpory a starostlivosti by bola stratená. V skutočnosti mu nevyčítala, že zarába menej ako ona. Lukáš sa snažil a pracoval v troch zamestnaniach. Obaja sa snažili. Len nevedela, či to má zmysel, lebo cieľ, o ktorý sa snažili, bol beznádejne ďaleko a akurát ich rozdeľoval – už dlho sa k sebe nepritúlili pred televízorom ako normálny párik – na takéto veci jednoducho nebol čas.
Lukáš dopil kávu a odniesol ju do drezu. Potom si zobral tašku a obliekol si kabát v ktorom podľa Marianny vyzeral ako miestny bezdomovec.
,,Miláčik, uvidíme sa zajtra ráno,“ prehodil si tašku cez plece ,,Odnes prosím malú do školy.“
Pobozkal ju a odišiel.
Jeho bozky vždy chutili tak nádherne a inak, ako tie ostatné. Vždy keď ju ráno takto pobozkal, ona zavrela oči a tak nejak úsmevne vedela, že ju stále ľúbi.
***
Marianna s nemou láskou pozrela na posteľ. Uprostred nej sa chúlilo malučké chudučké dievčatko – maličká Majka junior. Cítila nechutne ťaživú zodpovednosť nad jej životom a strašne sa bála, že jej takmer ročná snaha sa vôbec nevyplatí. Ich malá dcérka mala leukémiu a poisťovňa odmietla preplatiť liečbu na ňu, pretože bola ževraj beznádejným prípadom, ktorý sa už nedal zachrániť. A tak Lukáš a ona namiesto toho, aby zabíjali čas v dlhých šórach sociálnych a zdravotných posťovní, kde by hrali ľuďom na city, vzali veci do vlastných rúk a pustili sa do zarábania nechutnej horibilnej sumy. Toľko stála zachrána jedného ľudského života – života ich dcérky, ktorá pre nich znamenala všetko na svete.
Marianna podišla k Majke a jemne ňou zatriasla ,,Miláčik, vstávaj, škola volá.“
Bol prvý september a bol to veľmi teplý september.
Majka cez studenú zimu však zomrela a naozaj sa potvrdili Marianine slová – všetko bolo zbytočné.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
popolcek
24. 9.sept. 2011 21:46
och (ach)
3
tak toto bolo...silné...áno, slovo silné to vystihuje asi najlepšie...
len neviem či bolo odo mňa veľmi rozumné čítať to práve dnes..
len neviem či bolo odo mňa veľmi rozumné čítať to práve dnes..
Napíš svoj komentár