Ľudia. Mnoho ľudí. Oslepujúce svetlá. Blýskavá podlaha ako v amerických luxusných obchodoch. Prezliekam sa do červeného trička, ktoré mi vulgárne obťahuje prsia (väčšie už nebolo) a idem ku pokladni. Dostávam rozkazy od šéfovej a púšťam sa do roboty. Do roboty, ktorú mám rada.
Milujem, keď ľuďom môžem pomôcť s výberom knihy. Keď im môžem niečo odporučiť a poradiť. Keď sa ľudia na mňa tak nežne usmejú a povedia mi: ,,Ste zlatá, ste milá.“ Už som dostala od jednej extravagantnej fialovovlasej babičky čokoládový bonbón a jeden chlap mi povedal, že pekne voniam (i keď je pravda, že som jej na seba mala na kilá, pretože vedúca mi nedovolila domov zobrať tričko a vyprať ho). Milujem, keď môžem maličkým deťom predvádzať plyšové hračky, štekliť ich maňuškovými labkami po noštekoch a rozprávať na nich pišťavým vysokým hlasom. Smejú sa a túlia si nové hračky k lícam, kričiac na rodičov, že chcú „masíka, masíka“. Zbožňujem prehrabávanie sa v regáloch, dokladanie kníh, lepenie cenoviek a triedenie CD-čok. A samozrejme, som i tajne posadnutá Sergejom, čo je môj sexi vysoký kolega, s ktorým sa vždy za regálom potajme rozprávame.
To všetko by bolo super, keby ma nemala šéfová v zuboch a nerobila zo mňa poslednú handru. Doslova handru. Mám byť predavačka, pomocník, dokladač tovaru. A nie vodoo bábika, do ktorej si môže pokusne pichať špendlíkmi, aby zistila, koľko som toho schopná vydržať. Najbližšie jej tie špendlíky asi narvem do riti. Už to mám poznačené v diári. Vážne.
Káže mi upratovať.
Tak teda idem.
Ona sa smeje s kolegyňou.
Idem zametať celé poschodie 300x300 metrov štvorcových veľkým divným zmetákom.
Ona ide na kávičku.
Upratujem ďalej.
Dojde z Coffe&Co s plastovým pohárom v ruke a zjebe ma, že upratujem zle.
Upratujem to znova a od začiatku. Celých 300x300 metrov štvorcových.
Ona pije kávičku pri pokladni a papá bebe sušienky.
Jej kolegyňa sa smeje ako píp, píp, píp!
Beriem vysávač a vysávam.
Káže mi vysávať rýchlejšie.
Tak vysávam rýchlejšie.
Potom mi káže vysávať pomalšie.
Tak vysávam pomalšie.
Ona sa sťažuje, že vysávam nahlas a nepočuje preto rádio.
Ignorujem to a idem niekam dopiče, do zadnej časti obchodu, aby počula rádio.
Nejaké decko sa zľakne môjho obludného vysaváča a rozreve sa.
Utešujem ho.
Decko reve ďalej.
Beží ku mne hysterická mamička z pravej strany.
Nadáva mi.
Cvála ku mne naštvatý otecko z ľavej strany.
Preklína ma.
A potom prichádza šéfová z neviem kerej rite a nadáva mi.
,,Prosím?“ kričím naspäť ako slon a tvárim sa, že cez ten hluk vysávača nepočujem.
,,VYPNI SI TEN VYSAVAČ!“
Vypínam ho.
A potom spustia všetci traja naraz.
Jebú do mňa, jebú a ešte raz jebú.
Mám na krajíčku.
Decko už neplače, len sa spokojne usmieva. Dosiahlo čo chcelo.
Ticho prečkám hrmenie.
A potom upratujem ďalej...
Ona sedí za pokladňou.
Ja pracem.
Ona má plat tri eurá na hodinu.
Ja dve päťdesiat.
Ona si spokojne hompáľa nohami na stoličke.
Mne cícerkom steká pot po chrbte.
Ide mi na pomoc Sergej.
Nechápem, ako sa úžasný chlap ako on, môže tak otrasne volať. Že Sergej. Fuj.
Berie mi vysávač z ruky a jemne ma pohladí po ramene.
Usmieva sa na mňa: ,,Ja to urobím.“
,,Nie, nie to nemusíš,“ protestujem.
Avšak sa uhne do strany, keď sa mu pokúšam zobrať hadicu.
,,Nie, nechaj to na mňa. Vážne“
Začne vysávať.
Prichádza šéfová, ktorej sa to nepáči: ,,Sergejko, nechaj to na ňu. Vysávanie je pre ženy a nie pre takých pekných chlapcov ako si ty.“
,,Ale ja by som rád.“
,,Nie, ty mi budeš pomáhaťs triedením CD-čiek,“ sladkasto sa na neho usmeje a objíme ho okolo pása ,,Poď!“ potiahne ho za rameno.
Ja som mala byť tá, čo ho bude objímať okolo pása, keď už!
Si myslí, že s tými nulkami a tým zadkom ako mastný fľak mi ho preberie?
Sergej ide het.
Kokos, tá si teda dovoľuje.
Začínam nenormálne žiarliť.
Ešte mi aj chlapa preberá!
Teda nie chlapa, ale kamaráta.
Suka jedna!
Z hlavy mi vyskakuje komixová bublina v ktorej moje miniatúrne ja berie deväťstostranovú encyklopédiu a zatĺka svoju vlastnú šéfovú do zeme.
Bublina praskne len čo na mňa zahučí cez celý obchod.
,,IVANA?! To si ako predstavuješ?“
Dovysávam.
Odložím vysávač.
Sergej ma navštívi v skladisku.
Rozprávame sa.
Len päť minút a už sem opäť prihrmí ona!
,,To si ako vy dvaja predstavujete?! Že tu budete žvaniť do zavieračky?“
Hlavne, že ona s tou svojou pripečenou kolegyňou netrkoce od rána do večera!
Nie, vôbec!
Z hlavy mi vyskakuje komixová bublina č.2 v ktorej berie moje miniatúrne ja najbližšiu stoličku, ktorou sa rozohní a odfachčí šéfovej z gágora tú jej zdutú hlavu. Tá jej odletí ďaleko za hory, kde sa zablysne ako v tých animovaných filmoch.
Ona jemu?
,,Sergejko sem, Sergejko tam.“
A mne?
,,Ivana, ťahaj pratať!“
No tak dobre.
Preoperujem sa na chlapa!
Mechanicky triedim pohľadnice a pozerám na Sergejov plochý zadok, ktorý sa zručne ohýba v práci. Vykladá tovar. Najprv sa zohne dole a potom sa vystrie a vyloží tovar na najvyššiu poličku. Je tak vysoký. Vždy mi pomôže, keď nedočiahnem.
Konský chvostík mu veselo plieska po šlachovitých ramenách.
Rozmýšlam, koľko by ma stála plastika, aby som vyzerala tak ako on.
Stále mu pozerám na riť a rozmýšlam, koľko by mi z toho môjho kombajnu museli odliposuksovať, aby som mala rovnako chudú prdelku ako on.
Po brade mi steká slina rozkoše.
,,Čo tu stojíš ako tĺk?!
Môj pohľad sa otrhne od Sergejovho pôvabného pozadia a uprie sa na hnusný zvraštený lasičí ksicht.
,,To ščo tu robíš? Zákazníci to aj tak rozhádžu!“
A všetky moje pohladnice, pracne uložené od najmenšej po najväčšiu, roztriedené farebne a motívom, mi zhodí na zem a pomieša. Čumím na ňu ako Popoluška, ktorej sa z orieškov vylúplo akurát tak veľké hovno a nie strieborné, zlaté a svadobné šaty.
,,Uprac to!“ štekne.
A tak upratujem.
Sergejov zadok je už v nedohľadne.
Volám si na pomoc holúbky.
Lenže všetky holúbky s veľkým plesknutím jebnú do flexiskla a skĺznu dole. Jebnuté okná. Aspoň mačky majú co žrát.
O deviatej odchádzam...
(pokračovanie zajtra)
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
ordinarygirl
12. 12.decembra 2011 22:34
teším sa na pokračovanie
2
je niekto kompetentný, komu sa můžeš na ňu sťažovať? pretože to s tými pohľadnicami má ďaleko od pojmu normálne.
4
zlatko, kde robíš?
sťažuj sa inak, toto je moc aj na mňa
ale inak, krásny blog
sťažuj sa inak, toto je moc aj na mňa
ale inak, krásny blog
6
Napísala si to tak ako vždy,presvedčivo.Človek by uveril že si to zažila, alebo si to zažila cez leto na nejakej brigáde? Ale v každom prípade sa teším na pokračovanie.
Napíš svoj komentár